Ak má človek umelecké cítenie, môže ho takto prejaviť. Len aby na mňa teraz neboli výtvarníci profesionáli naštvaní, že im fušujem do remesla. Teším sa z toho a o tom je život.

Aj v reštaurácii Hradná brána je stála expozícia vašich obrazov. Kedy ste s tým začali?

Pred troma rokmi. Keď reštauráciu otvárali, zavolali ma, aby som sa na ceremónii zúčastnil. Tak som tam zahral a navyše som dodal obrazy. Stalo sa, že dokonca kúpili jeden z nich ako svadobný dar. Celé je to však zábavička. A o čom sú tie obrazy? Raz do roka chodievam na pravidelné zdravotné kontroly. Pri tej príležitosti mi moja lekárka raz zavolala: "Pali, ty máš taký krásny krvný obraz." Takže také sú aj moje výtvarné diela. Môžete ich nazvať akokoľvek a vždy to sedí.

Tu sú však naozaj vaše ryby aj Harpia identifikovateľné. Čo vás pri maľovaní ovplyvňuje?

Pravdaže prostredie. Doma mám malinký ateliér. Kotolňu ako dlaň, kde je drez, na ktorom maľujem. Keby som farbami zašpinil nejakú izbu, manželka by bola nahnevaná. Ak je človek v stiesnených pomeroch a navyše trpí, vtedy mu to ide dobre. (Smiech.)

Usporiadali ste aj aukčný koncert, z ktorého výťažok išiel pre nadáciu Výskum rakoviny. Koľko sa vydražilo peňazí?

Tak sa to vlastne začalo. Každý obraz som nazval svojou piesňou. Výťažok na charitu bol asi dvestotisíc korún.

Pôsobíte veľmi vyrovnane. Žijete si dobre?

Minule mi jedna pani v samoobsluhe povedala: "No tak vy už sa len môžete sťažovať." A prečo by som sa nemohol? Najradšej by som sa posťažoval trošku na vek. Chcel by som mať ešte raz dvadsať.

A čo by ste urobili?

To isté. Nechcel by som mať na rozdiel od iných starý rozum, ale taký, ako kedysi. Však už vtedy som ho mal celkom fajn.

K hudbe vás priviedol otec. Ako to vlastne bolo?

Otec, muzikant v orchestri SND, ma učil hrať na husliach ešte skôr, ako som začal chodiť do školy. Pravdaže sa mi veľmi nechcelo. Poznáte decko, ktoré rado chodí do hudobnej školy? Hrával som v Železničiarskom umeleckom súbore H v orchestri, dali sme sa chalani dokopy a bolo to.

Dlhú životnú etapu ste prežili s Borisom Filanom, Kamilom Peterajom či Mariánom Vargom. Akoby ste boli stále na jednej vlne...

Je to prirodzené, lebo sme približne rovnako starí, povojnové deti. Našli sme sa v jednom čase a priestore. Prežili sme vlnu hippies, ktorá sa síce u nás odzrkadlila iba minimálne, no keď išiel Alan Ginsberg po Korze, klusali sme za ním.

Boli ste všetci chlapci zo Starého Mesta. Malo to veľký vplyv na vašu hudbu?

Určite áno, hoci to nechcem nazvať mestský žáner. Naše malé veľké mesto malo svoju atmosféru. Mal som skrátka smolu, že keď som išiel k druhej babke na prázdniny, bolo to v Bratislave o tri ulice ďalej. Nikto mi v lete sliepky neukazoval.

Nikdy medzi vami za taký dlhý čas nevznikli rozpory?

Nijaké neboli, lebo sme do našej spolupráce zámerne nezaťahovali rodiny. Jedna vec bola náš džob a druhá súkromné životy. Nedávame si darčeky na narodeniny ani na Vianoce. Myslím si, že tak môže dobrý kamarátsky vzťah vydržať štyridsať rokov. Je jasné, že s Kamilom idem na tenis a s Borisom na kávu. No to je z času na čas.(Mariána Vargu niekedy nevidím napríklad rok.)

S kým teraz najviac spolupracujete?

Najčastejšie sám so sebou, potom s gitaristom Jurom Burianom, cédečko Kreditka srdca sme urobili s Mikim Škutom a minulý rok som mal v divadle Aréna koncert, z ktorého je živý záznam. Výnimočné to bolo preto, že na jednom mieste som hral s dvoma kapelami. Najprv bola komponovaná hodinovka priamo v divadle. Aranžoval ju Miki Škuta a hrali tam najlepší súčasní slovenskí muzikanti. Vonku som potom hral repertoár so starými Prúdmi s Vargom, Griglákom, Frešom. Vzniklo z toho dévedéčko s dvadsiatimi piatimi pesničkami a cédečko so štrnástimi skladbami s názvom Pavol Hammel v Aréne.

Pesnička Každá minca tri strany má je vaša prvá, kompletne autorská. Čo bolo skôr, slová alebo hudba?

Vymyslel som si to, lebo všetky porekadlá sa dajú povedať aj v opačnom garde. Aj minca má tri strany, nie je len plus a mínus. Nič nie je v živote iba biele alebo čierne. Páči sa mi aj toto: Karavána šteká a psy idú ďalej. To najlepšie platí pre našu súčasnosť. Takýto možno bude ďalší názov mojej pesničky. Niektoré porekadlá sú však hlúpe. Nesúhlasím, ak sa tvrdí, že každé zlo je na niečo dobré. Všetko zlé zostane vždy zlým. Nikdy nie je dobré na nič.

Vy však pôsobíte, akoby sa vám zlo celoživotne vyhýbalo.

Vyhýbam sa ja jemu. Hovorím si, že by mohlo byť aj horšie. Naposledy, keď mi operovali slepé črevo, robili mi to dvakrát. Samozrejme, že ma nechytilo v stredu doobeda, ale v nedeľu večer, 31. júla. Operovali ma, už som mal gangrénu, potom ešte raz po týždni, skoro som umrel. Ale, nepripúšťal som si to.

Vaše dcéry tiež trochu spievajú. Neplánujete niečo zorganizovať spoločne?

Staršia žije v Prahe, pracuje v reklamnej agentúre aj spieva, nakrúca reklamy, živí sa, ako sa dá. Mladšia pracuje v cestovnej kancelárii a spievala na CD This is Kevin. Neprichádza však do úvahy, aby sme spievali spolu. To je somarina, aký dôvod by sme mali? Však kto už to robí?

Braňo Hronec aj Meky Žbirka.

Načo by to bolo dobré? Spieval John Lennon niekedy so svojimi synmi?

Ešte boli malí.

Moje deti beriem ako samostatné osobnosti. Teraz im nemôžem už ani poradiť. Keď rodič nevychová dieťa do desiatich rokov, potom je to zbytočné. Navyše, nikdy ma doma ako hudobníka nebrali. Ak niečo aj počuli a poznali, nepovracali sa. Napríklad, keď Linda chodila na gymnázium, opýtala sa ma: "Tatko, ty máš takú platňu Zvoňte zvonky? Spolužiaci hovorili, že je dobrá." Dvadsať rokov predtým to nevnímala. Nechcel by som deckám osobnostne uškodiť. Každý má svoj život a svoju predstavu o ňom.

Rozumiete si s vašimi deťmi?

Myslím a dúfam, že áno. Veď je so mnou zábava.

Čo chystáte najbližšie?

Dramaturg Českej televízie v Brne si vymyslel, že by mohol dať dokopy slávneho českého gitaristu Radima Hladíka a mňa. V živote sme spolu nehrali.

Hosťoval však na vašich platniach.

Na platniach Zelená pošta, Na II. programe sna, atď. Tam sme si ho prizvali, no naživo sme spolu nikdy nehrali. Odvysielala to Česká televízia a malo to veľkolepý ohlas. Vydavateľstvo Indies by to chcelo v lete vydať. Takže budeme na tom spolupracovať, pretože takýto projekt by mohol zarezonovať v oboch republikách.

Máte v Čechách stále veľa fanúšikov?

Či veľa, neviem, ale rozhodne sú úprimnejší a fundovanejší, ako tu. Asi si vážia viac niektoré hodnoty, čo tu boli predtým. Nie sú takí jednostranní ako my, ktorí berieme všetko hŕ. Teraz je tu SuperStar a nič viac. Tam funguje viac scén.

Boli ste koncertovať aj v Londýne a Los Angeles. Ako ste sa tam cítili?

Nalejme si čistého vína. Hral som pre emigrantov a tých Slovákov a Čechov, čo tam žijú a zarábajú peniaze. Nezhadzujem to, bolo to príjemné, ale iba o milej zábave, českom pive a mojich pesničkách. Som rád, že som to videl, stále ma pozývajú, ale ja si hovorím: načo?

Veľa však cestujete. Kam sa teraz zberáte?

Na Maurícius, pretože neznášam zimu. Dokonca sa neviem ani lyžovať. Mám rád tropické krajiny, na dovolenke chvíľu vydržím povaľovať sa a potom vyhľadávam fakultatívne výlety, aj keď viem, že to nie je skutočné poznávanie krajiny a ľudí. Napríklad v Keni na safari mi to pripadalo tak, že nosorožec bol na koľajniciach. Buď sú tie zvieratá cvičené, alebo ich držia na špagáte a predvádzajú turistom. Chodievam za teplom. A po návrate domov vždy ochoriem. Pravidelne bývam týždeň chorý. S tým však rátam.

Ako vnímate súčasné slovenské hudobné trendy?

Veľmi pozitívne. Mám všetkých mladých interpretov rád. V hudbe je to skutočne generačná záležitosť. Keby mi kedysi prišiel do štúdia zrelý päťdesiatnik a začal tam mudrovať, ako mám čo robiť, tiež by som ho kamsi poslal. Je fajn, že to funguje a základy sa akceptujú. Decká zo SuperStar, dajme tomu, celkom dobre spievajú prevzaté piesne, len si myslím, že budúcnosť majú už za sebou. Teraz už ide o to, aby niečo dokázali.A ešte mi prekáža, že tufunguje prikladanie príliš veľkej dôležitosti rodáctvu - kto je odkiaľ - či z východu, alebo zo Žiliny, Kysúc a podobne.

Nie je to takto aj všade inde?

Ak sa hovorí o tenistke Hingisovej, ešte sa nestalo, aby ktosi nepodotkol, že sa narodila v Košiciach. Stále spomínajú, kde sa narodili trebárs športovci. Napríklad Miro Šatan, rodák z Topoľčian, dal gól v Detroite, ale jeho syn prišiel na svet v Buffale. Tiež sa bude o pár rokov hovoriť, že je rodák z Buffala? Zdôrazňované rodáctvo mi prekáža. Možno preto, že som z Bratislavy, kde sa večne krížila slovenská krv s maďarskou a nemeckou. Mám tieto veci na háku.

Marián Varga sa nedávno vyjadril v tom zmysle, že na Slovensku v súčasnosti akoby neexistovala kritika, akoby sa všetci vospolok iba chválili. Súhlasíte s ním?

Myslím, že je to práve naopak. U nás existuje iba negatívna kritika a tú novinári najradšej uverejňujú. Ľudia sa s tým stotožňujú a potom môžu ohovárať. Pozitívny prístup k riešeniu problémov a nebodaj uplatnenie kladnej kritiky je iluzórny pojem.