„Dobré ráno, volám sa Debbie a budem sa o vás pri tomto stole starať," predstavila sa.

„Teší ma. Volám sa Michal."

„Ako sa dnes máte?"

„Súrne potrebujem čiernu kávu. Ako sa máte vy?"

„Výborne, ďakujem. Prajete si niečo ku káve?"

„Pohár vody, prosím."

„K tej sa dostaneme. Myslela som - aký cukor? Pravý hnedý, pravý biely, prípadne biely vanilkový? Ekologickú náhradku s nula alebo s piatimi kalóriami? Či skôr ochucovadlo bez sacharínu, alebo naopak so sacharínom? Upozorňujem vás, že to posledné obsahuje fenylalanín."

„Viete čo? Tentoraz si cukor nedám."

Mal som z časového posunu v hlave taký chaos, že mi o deviatej ráno klipkali viečka od únavy a o jednej v noci som mal chuť ísť do posilňovne. Túžobne som na tú šálku čakal.

„Dobre, ako si želáte. A čo mlieko?"

„Veľmi rád. Ďakujem."

„No aké? Odtučnené dvoj- alebo desaťpercentné? Smotanové? Zmiešané so sójovým? Alebo radšej plnotučné? A má byť výhradne bio z prírodného chovu? Alebo môže byť aj pasterizované a chemicky upravené?"

„Milujem smotanové, pasterizované, bio, plnotučné aj chemicky upravené. A pokojne ho zmiešajte so sójovým."

„Prinesiem vám ich všetky a vyberiete si. Poďme ku káve!"

„Pri tej sme už boli. Chcem ju."

„No akú? Čiernu obyčajnú alebo dvojitú? Osladenú? Bezkofeínovú, mierne kofeínovú? Mliečnu či radšej s čokoládovou príchuťou? Môžu byť niektoré bôby aj geneticky upravené?"

„Tak to teda nie. Geneticky upravené by mali byť úplne všetky bôby!"

„To neviem, ale opýtam sa. Určite sa to pokúsim zariadiť."

„Nemusíte, len som žartoval. Ktorú by ste si dali vy?"

„Ja kávu nepijem. Podľa nových výskumov obsahuje priveľa..." a doplnila slovo, ktoré som nepoznal, no zdalo sa byť veľmi dlhé, latinské a zjavne ohrozujúce zdravie.

„Nevravte, fakt? Ani sa vám nečudujem. Tiež s ňou už asi končím."

„A akú vodu chcete?"

„Hocijakú, ale bez ľadu," povedal som, pretože som vedel, že inak by som dostal menší kýbeľ mrazených kociek s kvapkami tekutiny, od ktorej by mi popraskali zuby.

„Želáte si ešte niečo, pane?"

„Nie, vďaka," odvetil som. No v duchu som dúfal, že sa dočkám dňa, keď sa aj u nás stane podobná ochota samozrejmosťou. Azda sa mi pošťastí žiť dvesto rokov.