Je to unikátny film. Režisérom je len 33-ročný György Pálfi a Taxidermia je jeho druhým dlhometrážnym filmom. Už jeho celovečerný debut Hukkle (Štikútavka) naznačil, že Pálfi je veľmi originálnym rozprávačom, ktorý dokáže pútavo podať príbeh bez použitia jediného dialógu, že je to režisér, ktorý premýšľa obrazmi. Pálfi sa v zahraničnej tlači nevyhol rôznym prirovnaniam - k Lynchovi, Tarantinovi, Gilliamovi i Fellinimu.
Taxidermia v obrazovo veľkolepom štýle rozpráva v troch epizódach príbeh troch generácií mužov jednej rodiny. Sleduje ich od 40. rokov až po súčasnosť, zachytáva obdobie druhej svetovej vojny i komunizmu. Je to rozprávanie čisto subjektívne, pretkané surrealistickými vidinami jednotlivých postáv.
Pritom Pálfiho obraz minulosti nie je nostalgický, ako to vo filmoch o nedávnych rokoch často býva, režisérov svet je odpudivý, akoby posledných 65 rokov našej histórie bolo hotovou pohromou.
Napríklad postava starého otca túži po láske. Ale nenachádza ju, a tak fantazíruje o ženách. A pritom masturbuje. Otec súťaží v jedení, neustále sa prežiera a priberá. Na rozdiel od starého otca nachádza lásku, avšak nepodarí sa mu celkom dosiahnuť vytúžený úspech. Ako oddaný prívrženec Sovietskeho zväzu sa nezúčastní na olympiáde v Los Angeles a prichádza o svoju životnú šancu. Vnuk Lajos vypcháva zvieratá a sníva o tom, že raz vytvorí „majsterwerk“, ktorý mu pomôže priblížiť sa k Bohu a tým aj k nesmrteľnosti.
Na rozdiel od Štikútavky je v Taxidermii dosť dialógov, v konečnom dôsledku sú však slová nepodstatné. Zábery masturbácií, nekonečných metrov ľudských čriev a opakovaného zvracania sú určené len pre tie najsilnejšie žalúdky.
Pálfi túto telesnosť charakterizoval: „Nemyslím, žeby som búral tabu tým, keď rozprávam o telách a inštinktoch. Nie som toho názoru, že by niektorá z týchto postáv bola obzvlášť patologická. Stačí sa pozrieť okolo nás. V skutočnosti je Taxidermia so svojimi troma súčasťami - spermiami, slinami a krvou symbolizujúcimi ľudské kvapaliny - filmom o tom, ako sa naše telá stávajú príbehmi. Telo, identita a emócie to sú tri hlavné zložky Taxidermie.“
Napriek desivým obrazom je to vtipný film. Precestoval už takmer celý svet a stretol sa prevažne s pochvalnými reakciami. Vo Francúzsku sa film dostal aj do bežnej distribúcie. Z Maďarského filmového týždňa si odniesol Hlavnú cenu za najlepší film, Cenu za najlepší mužský herecký výkon vo vedľajšej úlohe i Cenu zahraničných kritikov.
Autor: Ildikó Pongó Autorka je publicistka
