Touto neurčitou vetou totiž zakončil Pavel Kohout prvý diel svojich spomienok vydaných roku 2005 a už tu máme ich druhý zväzok, knihu To byl můj život?? Druhý díl 1979 - 1992 (Pistorius, Příbram 2006).
Kým v prvom vyrozprával osudy „chcípáčka“ od svojho narodenia až po rok 1979, druhá časť zachytila život zrelého spisovateľa, ktorý sa nanovo začína v Rakúsku, kam ho spolu s manželkou vrátili v roku 1978 z našich hraníc a prinútili ho predĺžiť si tvorivý pobyt vo viedenskom Burgtheatri na jedenásť rokov.
Chýrny a neústupný disident sa teda stal nedobrovoľným emigrantom, ktorému vzali aj československé štátne občianstvo. Nevyhnali však anonyma, lebo Kohout mal už za sebou bohatú literárnu činnosť, jeho hry sa hrali v zahraničí, prózy preložili v mnohých krajinách.
Pavel Kohout sa však neuspokojil s úlohou vydedenca, hľadal nové styky a nachádzal ich, o čom píše s neobyčajným šarmom i vtipom, ale aj dosť kriticky.
Medzi jeho ochrancov patrí budúci rakúsky kancelár Bruno Kreiski, rovnako Heinz Fischer, divadelníci mu vychádzajú v ústrety, môže režírovať vlastné hry, pričom tá v Hamburgu, Marie zápasí s anděly bude zároveň zdrojom nečakaných konfliktov, ktoré vyvoláva herec Maximilian Schell (Kohout ho pre jeho tvrdohlavosť nazýva Maximax).
Všetko sa však končí zmierením. Podobnými zážitkami sa to v knihe len tak hmýri.
Kohoutovci majú všade dvere otvorené, tvorivo sa môže realizovať aj manželka-spisovateľka Jelena Mašínová. Memoáre zaznamenávajú i zdanlivé maličkosti, z ktorých sa však naraz vyvinie dojemný príbeh, ako je operácia Kohoutovho kolena alebo historky so psami.
Nemenej pútavo píše Kohout o pobyte na Capri a Anacapri, ktorý im umožnil istý zakladateľ, no priam strhujúco a zdrvujúco pôsobí kapitola Zločin a trest: Kohout sa stretáva s americkým režisérom, ktorý mu rozpovie neuveriteľný príbeh z Bardejova, ktorý sfilmoval.
Kohout však po krátkom čase zistí, že západní ľavičiari už prestali žičiť disentu, čo sa prejavuje napríklad na hranosti jeho i Havlových diel. V súvislosti s tým uverejňuje text adresovaný nebohému spisovateľovi Heinrichovi Böllovi, ktorý bol prednesený na spisovateľskej konferencii v západnom Berlíne. Nemožno nespomenúť a • Kohoutovo stretnutie s Milanom Kunderom, ktoré má zvláštne dôsledky a ukazuje emigrantského druha ako určité kuriózum.
Prelomový november 1989 prežil Kohout vo Viedni. Jeho blesková návšteva Bratislavy a následná návšteva Prahy, schôdzka so starým priateľom a novým prezidentom, dvojité prenocovanie na Pražskom hrade v Husákovej posteli a rozhovory s čerstvými politikmi prinášajú pre čitateľa nejedno prekvapenie.
Kohout je do veľkej miery rozčarovaný a má na to svoje dôvody, lebo sa cíti ako cudzinec. Spisovateľa, ktorý získal v zahraničí veľa cien, doma neuznávajú a obchádzajú.
Kohoutove memoáre, v ktorých sa rozprávač znovu rozdvojil na ja a on, sú cenným svedectvom, nekompromisnou výpoveďou.
