Tú prvú stratil, keď mašíroval na talianskom fronte počas prvej svetovej vojny a zasiahol ho do pravého ramena granát. A poetiku? Tú obdivujeme v dielach jedného z najvýznamnejších českých medzivojnových fotografov dodnes. Začína sa pri veľkom „pytli“, ktorý so sebou vláčil a spĺňal mu funkciu fotoaparátu.
Málokomu by pri tomto mene napadli spojenia ako reklamná fotografia či fotografické salóny. Salóny boli súťaže, kam Sudek snímky posielal, a poroty tam snímky bodovali. Aj toto predstavuje Umeleckopriemyselné múzeu Moravskej galérie v Brne. Prehliadka nezavádza, keď jej kurátori dali názov Josef Sudek neznámy.
Sudek oslňoval od 20. rokov 20. storočia momentkami z Prahy a zátišiami. S ťažkým fotoaparátom na pleci tiež zdolával kopce, sledoval, ako sa vlnia a tie línie nechával plynúť ďalej na svojich fotografiách ako ozvenu vĺn v ušiach.
Výstava v Moravskej galérii je naozaj iná – línie, mäkké svetlo či zátišia tu nájdeme, ale kontext sa mení. Sudek si všíma každodenný život v Prahe z obdobia „zlatých dvadsiatych rokov“. Necháva sa unášať rytmom života, diagonálnymi líniami, priťahujú ho detaily.
Ešte neznámejšou časťou Sudkovej tvorby sú reklamné fotografie a snímky na zákazky pre Družstevnú prácu, kde má silné slovo realizmus a miestami až obyčajnosť.
Namiesto pocitu, že majster jemnej poetiky zrádza vlastný mýtus, ktorý bol taký dokonalý, skúša Sudek občas aj v reklamných snímkach, kde sú hranice fotografie. Veď išlo o obdobie, keď, ako sám hovoril, „materiál, ktorý bol po ruke, väčšinou nevyhovoval“ a „farby nevyzerali správne“. No Sudek hľadá rozpätia tónov, koloruje, stráži si kompozíciu, obdivuje kontúry obyčajných predmetov, sleduje ich tieň.
Josef Sudek pritiahol k sebe okruh fotografov, niektorí z nich sa tu nachádzajú na jeho portrétoch. Medzi nimi aj vznešený Jaromír Funke, u ktorého Josef Sudek študoval. „Obidvaja sme boli romantici, ale v inej farbe,“ spomína na neho Sudek v knihe Slovník místo paměti.
Presne tak, romantika má príliš veľa farieb. Výstava Josef Sudek neznámy odhaľuje, aké ďalšie odtiene získala v Sudkovej tvorbe. Fotograf aj v tejto - na jeho štýl omnoho realistickejšej výstave – však obhajuje, že nálepka „pražský básnik“ mu prischla právom.
Vďaka prehliadke sa javí Josef Sudek zrazu ľudskejší. Nejde len o jeho akty, ktoré sa tiež v Moravskej galérii prekvapivo objavili, ale o obyčajnejšie snímky, bez ktorých by sa autor len ťažko vyvinul do polohy, ktorá mu priniesla zástupy obdivovateľov.
Autor: Brno
