Tušili ste, čím trpel rímsky cisár Július Cézar, britský premiér Winston Churchill, anglická spisovateľka Virgínia Woolfová, švédsky režisér Ingmar Bergman, český spisovateľ Ota Pavel a vynikajúci herec Miloš Kopecký? Všetci títo slávni, nadaní a úspešní ľudia trpeli po celý život ťažkými depresiami.
Pacientmi psychiatrov boli aj Byron, Gaughin, Edgar Allan Poe, Vincent van Gogh, Schumann, Mark Twain, Ernest Hemingway, Tennessee Wiliams, William Styron, ale aj Rudo Sloboda a mnohí ďalší. Svoje problémy úzkostlivo tajili.
Slávni blázni, čudáci, šialenci?
Svetoznámy huslista David Oistrach žal ovácie na svetových pódiách, nikto však o ňom dlhé roky nevedel, ako trpel. Jeho pracovný návyk sa premenil na fóbiu. Ladil husle donekonečna celé dni aj napriek tomu, že vôbec nevystupoval. A trpel.
„Mám prsty zo skla,“ tvrdil Vladimir Horowitz. „Keď nimi udriem do klaviatúry, rozbijú sa.“ Slávny klavirista musel na niekoľko rokov zanechať hru na klavíri.
Spisovateľ Guy de Maupassant mal panický strach pred samotou. Vtedy ho vraj navštevoval zlý dvojník. Prenasledovaný halucináciami zomrel v útulku pre duševne chorých.
Spomedzi psychických chorôb, ktoré mučia umelcov, je najčastejšia mánio-depresívna psychóza. Dnes je jej oficiálny názov bipolárna afektívna porucha.
Kratší spánok, schopnosť maximálneho výkonu a množstvo intenzívnych emócií spôsobujú, že títo ľudia aj napriek chorobe tvoria geniálne diela. Psychiatri hovoria, že napríklad v tvorbe Roberta Schumanna je takmer zrkadlový obraz jeho eufórie a zúfalstva. Obdobia výnimočnej tvorivosti, keď napísal aj 30 diel za rok, sa striedali s opakovanými pokusmi o samovraždu. Aj v maľbách Vincenta van Gogha jasne vidieť, či práve trpel depresiou, alebo bol šťastný.
Márny boj Ota Pavla s mániodepresiou
Český spisovateľ Ota Pavel, autor nezabudnuteľných kníh Smrť krásnych srncov, Ako som stretol ryby, bojoval s mániodepresiou deväť rokov.
Svoje pocity opísal v korešpondencii svojmu bratovi Hugovi.
„Najhoršie je, keď vás pomocou liekov dostanú do stavu, v ktorom si uvedomíte, že ste blázon a že to s vami nie je celkom v poriadku. Oči sa vám zatiahnu smútkom a vy viete, že už nie ste Kristus, ale úbožiak,“ popísal Ota Pavel svoj stav.
Po prepustení z liečebne sa jeho stav striedavo zlepšoval, zhoršoval, hospitalizovaný bol niekoľko ráz. Lieky, ktoré boli vtedy k dispozícii, sa s dnešnými antidepresívami nedajú porovnať.
V šesťdesiatych rokoch sa v Československu presadzoval nový spôsob liečby depresií lítiom. Ota Pavel o tom píše: „Čakal som na ten zázrak päť rokov a v podstate som zomieral. Umierať päť rokov je dlhý čas. Sedíte na stoličke týždne, mesiace, roky. Nemôžem tvrdiť, že som trpel ako zviera, lebo neviem, ako strašne trpí zviera. Ale trpel som strašne. Keď mi bolo lepšie, myslel som na to, čo bolo v živote krásne. Nemyslel som na ženy alebo na to, ako som sa túlal po Amerike, nemyslel som na lety cez oceán, ani na to, ako som hral v Sparte hokej. Chodil som znova k potokom, rybníkom, riekam a jazerám na ryby. Uvedomil som si, že to bolo najkrajšie, čo som v živote prežil…“
Otu Pavla v súvislosti s ochorením prepadali myšlienky na samovraždu: „Chcel som sa stokrát zabiť a nikdy som to neurobil. Asi som v podvedomí túžil ešte raz chytať ryby. Rybárčina ma naučila trpezlivosti a spomienky mi pomáhali žiť. Čakal som, že príde zázrak. Jedného dňa sa stal. Zázrak. Prišiel môj lekár a v ruke mal nový, skvelý prášok. A potom mi podal ruku a otvoril dvere do ústavu.“ Zlepšenie po nových liekoch však nebolo definitívne. Ota Pavel zomrel na zastavenie srdca posledný marcový deň v roku 1973.
Málokto tušil, ako Kopecký trpel
Rovnakou diagnózou trpel aj vynikajúci herec Miloš Kopecký. Jeho najbližší a lekári píšu o tom v spomienkovej knihe Já.
„V najhoršej fáze depresie nemohol hrať, nejedol, nespal. Mal pohľad uštvanej lane.“ Tak opísala depresívne stavy Miloša Kopeckého jeho žena Jana.
„Kto by ho videl, musel by uveriť, že všetky tie muky, ktoré prežíva, nemožno slovami vyjadriť. Miloš Kopecký trpel ako málokto z českých umelcov našej doby,“ spomína profesor Cyril Höschl, jeden z psychiatrov, ktorí ho liečili.
Po stavoch depresie vstupoval do stavu manického.
„Subjektívne je mánia príjemná, u umelcov býva motorom tvorby, prameňom až Hrabalovej ukecanosti, múzou ľahkosti. Neznesiteľná je však pre okolie,“ píše Höschl.
Miloš Kopecký však dokázal hrať divadlo aj v depresii. Dokázal aj po elektrošokoch vstať a odísť na predstavenie. Niekedy bol však na tom tak zle, že hrať jednoducho nemohol.
Miroslav Plzák spomína, že väčšina ľudí Kopeckého melanchóliám neverila a pripisoval ich jeho nespoľahlivosti. Jeho choroba často prichádzala s blížiacou sa premiérou. Len informovanejší kolegovia v divadle väčšinou poznali, kedy Kopecký nemohol hrať na sto percent.
„V deň premiéry na Vinohradoch mi ráno volal na kliniku, že je v strašnej depresii a večer musí hrať. Ihneď prišiel, dostal infúziu, a ja dodnes cítim zvieravý pocit v hrudi, že každú chvíľu spadne opona a predstavenie sa preruší kvôli jeho indispozícii. Keď všetci diváci od dojatia nad jeho výkonom ani nedýchali, ja som nedýchal aj preto, lebo som sa bál, že sa každú sekundu zvalí na zem…“ spomína Plzák.
„Aj preto mu jeho kolegovia neverili a domnievali sa, že hrá nejakú svoju hysterickú komédiu, aby bol zaujímavý. Je to tým, že mánio-melancholická psychóza, hoci je to veľmi časté ochorenie, vôbec nevstúpila do povedomia ľudí,“ dodáva psychiater.
V roku 1978 si Kopecký poznamenal: „Prežil som opäť fázu najťažšej depresie. Muky neľudské, len som ležal a civel do stopu, v srdci nekonečná úzkosť a žiaľ, ústa vyprahnuté, a čo je vari najhoršie – únava, únava, neschopnosť vstať a dôjsť na záchod. Jediná útecha – existuje smrť.“
Stav zhoršovala aj Kopeckého nedisciplinovanosť. „V čase, keď si myslel, že má chorobu pod kontrolou, prestával užívať psychofarmaká. Domnieval sa, že chorobu prekoná silou svojej osobnosti. Tým sa dopúšťal zásadnej chyby. S liekmi, ktoré dostával, sa takto zaobchádzať nesmie,“ opisuje Höschl.
Keď v zime 1996 zomieral, držali ho za ruku jeho žena aj dcéra.
Depresiu bez pomoci neprekoná nik
Depresívne ochorenie nedávno dohnalo k pokusu o samovraždu aj populárneho herca Marka Vašuta. Idol ženských sŕdc, považovaný za jedného z najkrajších mužov Čiech na plátnach kín. Tento predstaviteľ boxera, tvrdého detektíva však v skutočnosti toľko síl nemal. Nikto netušil, ako trpí a ako často myslí na smrť. Minulý rok sa plánovane rozhodol odísť zo života. V médiách sa nekonečne špekulovalo o príčinách jeho činu.
Až nedávno sa v českej tlači priznal a opísal, aké to celé bolo.
Vybral si miesto, čas a spôsob, rovnako ako o tom hovorili grécki filozofi. Prečítal si niekoľko stránok z knihy britského básnika Larkina, vyfajčil cigaru a zhltol tabletky. Keď sa po dvoch dňoch v nemocnici prebral, bol veľmi sklamaný, že žije.
Až po pokuse o samovraždu mu diagnostikovali chorobu. Depresia.
„Dlho som si myslel, že svoje problémy prekonám sám, bola to chyba. Hovoriť človeku, ktorý má depresie, aby sa vzmužil, je asi také neúčinné, ako povzbudzovať chorého na cukrovku, aby zaťal zuby a vydržal, dokiaľ to neprejde,“ povedal novinárom.
Po pokuse o samovraždu sa začal liečiť najmodernejšími antidepresívami.
„Keby som šiel za lekárom už pred niekoľkými rokmi, tak k tomu pokusu o samovraždu nemuselo dôjsť,“ povedal nedávno.
