Napriek tomu, že v liečbe duševne chorých má najvýznamnejšiu úlohu dobrý vzťah medzi pacientom a lekárom, na vybudovanie ktorého treba dostatok času, na Slovensku sme ďaleko od ideálu. Na psychiatrických oddeleniach pripadá na jedného lekára v priemere pätnásť a pol pacienta, čo je najviac zo všetkých medicínskych odborov, a ambulantný psychiater sa môže jednému pacientovi venovať priemerne len 17 minút – aj to len štyri a polkrát ročne.
ILUSTRAČNÉ FOTO SME – JÁN KROŠLÁK
Hanka je dcéra známej slovenskej novinárky. Jej mama precestovala celý svet, suverénne moderovala televízne besedy, s prehľadom spovedala politikov. Ona nedokáže vyjsť ani z domu.
Má panickú hrôzu stisnúť kľučku na bráne a vyjsť von. Má 23 rokov, ale nemôže ísť do kina alebo na rande. Je taká pekná, že by mohla byť aj modelkou, ale nedokáže nastúpiť ani do autobusu.
Má za sebou päť ročníkov vysokej školy, hotovú diplomovku, všetky skúšky v indexe, ale štátnice neurobila. Takmer celý zimný semester nevyšla von z domu. Prísť do školy je dnes už jednoducho nad jej sily.
Už mesiac chodí do dennej psychiatrickej nemocnice Hestia v Bratislave.
Bez pomoci lekárov by dodnes sedela doma.
Každý raz môže skončiť u psychiatra
Žijú medzi nami. Hovoríme, že im preskočilo, že sa pomiatli či zbláznili.
V stredoveku ich upaľovali, vystavovali v klietkach na jarmokoch, vyháňali na okraj spoločnosti, neskôr ich zatvárali do liečební, kde mnohí zostali až do smrti. Starostlivosť o choromyseľných pacientov patrila medzi najsmutnejšie stránky vývoja európskej civilizácie.
Duševne chorí boli vždy na okraji spoločnosti, ktorá ich odmietala. Zdraví im nerozumejú, nevedia, čo sa v nich odohráva, a to vyvoláva strach.
Duševné choroby sú známe viac ako tritisíc rokov, ale žiadne naozaj účinné liečenie dlho neexistovalo. Psychiatri – lekári duše – začali pomáhať trpiacim až v 19. storočí.
Pre väčšinu pacientov a ich rodiny sa stáva takéto ochorenie celoživotnou stigmou. Aj dnes, v 21. storočí ticho trpia zavretí doma a neodvážia sa vyjsť von. Pre psychicky chorých sú totiž oveľa horšie ako samotná choroba predsudky ľudí.
„Odpustila by som ti všetko, alkoholizmus, neveru, hocičo iné, len to nie, že si ochorel na duševnú chorobu,“ povedala manželka svojmu mužovi, ktorý ochorel na schizofréniu.
Duša sa môže vykoľajiť každému z nás. Kto za to môže? Sú desiatky príčin. Raz za to môžu neuroprenášače v mozgu – dopamín a sérotonín, raz genetické dispozície, inokedy prostredie – otec, mama, učiteľky. Najčastejšie však pôsobí viac príčin naraz.
Mreže, zavreté oddelenia a izolácia duševne chorých, to je stále pretrvávajúci mýtus o psychiatrii, ktorý by pri využití moderných poznatkov mal byť už len minulosťou.
Voči psychickým chorobám nikto nie je imúnny. Každého z nás to raz môže postihnúť. Ročne sa na Slovensku lieči ambulantne viac ako štvrť milióna ľudí, v nemocniciach takmer 40-tisíc. Psychiatri hovoria, že zďaleka nie všetci vyhľadajú pomoc, hoci ju potrebujú.
Ešte stále pretrvávajú mýty, ktoré sa len ťažko rúcajú.
Psychiatria nie je väzenie, ale…
Je to miesto takmer tajomné, kam sa chodí s úzkosťou a bázňou. V predstavách ľudí sú psychiatrické oddelenia niečím, čo pripomína väzenie pre bláznov. Škótske striky, elektrické šoky, oklietkované postele, samotky.
Samotní lekári dnes pripúšťajú, že pred rokom 1989 to tak aj mohlo niekde vyzerať.
V psychiatrických liečebniach boli naozaj katastrofálne podmienky, pacienti spali natlačení v izbách po dvadsiatich na poschodových posteliach. V niektorých ústavoch na Slovensku sú doteraz podmienky nehodné 21. storočia. Hoci mýty pomaly padajú, v povedomí ľudí ešte stále žijú skreslené predstavy, že ľudí tu priväzujú k posteliam a dopujú liekmi.
Jeden názor z mnohých: „Zavrú vás pod zámok, utlmia tak, že nebudete vedieť, kto ste, čo ste. Budete len tým, čo vo vás vyvolajú lieky. Biochemickým vzorcom antidepresív.“
Ako to tam teda vyzerá?
Deň na pychiatrii
Na Psychiatrickej klinike ružinovskej nemocnice v Bratislave sa každé ráno začína rozvičkou o siedmej. Údy stuhnuté od liekov treba rozhýbať. Rehabilitačná sestra pustí hudbu, ženy aj muži cvičia spoločne jednoduché cviky na chodbe pri výťahoch.
Všetky psychiatrické oddelenia na Slovensku trpia tým, že majú absolútny nedostatok miesta.
O pol deviatej sa začína komunita. Dvadsať žien sedí na stoličkách postavených v polkruhu. Niektoré sedia nehybne ako sochy, len ruky sa im trasú, iné sú nepokojné a neustále gestikulujú. Jednu tíši ošetrovateľ ako malé dieťa. Sú v pyžamách, nočných košeliach, zaplátanom nemocničnom župane s obväzom namiesto opaska, iné majú pekný domáci úbor, jedna dokonca brokátový župan.
Niektoré sú učesané, iné strapaté. S divokým aj prázdnym pohľadom, niektoré tváre sú stuhnuté ako masky.
Pacientky zo ženskej časti kliniky rozprávajú, ako prežili uplynulý deň.
„Ja som vyšívala veveričky,“ hovorí mladá žena, ktorej sa stále trasú ruky. Má schizofréniu. S najväčšou pravdepodobnosťou bude musieť žiť raz v ústave. Pri fotografii matky, ktorá nedávno zomrela, si zapálila sviečku a zaspala. V horiacom byte prišla takmer o život. Susedia spísali petíciu, aby sa vysťahovala – a išla do ústavu. Ohrozovala ich bezpečnosť.
Andrea oproti nej je strapatá, nedbalo oblečená. Každú chvíľu vzlykne a preruší rozprávanie žien: „Pán primár, ja chcem ísť domov.“
Aj ju postihla schizofrénia, stále počuje čiesi hlasy. Naliehavo jej hovoria, že všetci susedia v dome jej chcú ublížiť. Andrea je veľmi nepokojná. Jej liečba trvá už dlho a nezlepšuje sa. Problém je v zlej spolupráci s rodinou. Matka jej halucinácie a bludy akceptuje, čím dcérinu chorobu neustále posilňuje. Keď Andrea zbadá niekoho zo susedov, hneď útočí. V dome vládne nepriateľstvo. Jedni sa chodia sťažovať na druhých, úrady poznajú túto kauzu už dôverne.
Psychiatri vedia, že na Slovensku má takéto problémy ešte mnoho susedov.
Ale lekári nedokážu matku presvedčiť, aby sa dcéra primerane liečila.
Uprostred polkruhu sedí Alena. Pekná tmavovláska, má niečo po dvadsiatke. Aj ona má schizofréniu. Na psychiatriu prišla z vlastnej vôle, čo nebýva zvykom. Väčšinou sem prichádzajú ľudia pod tlakom okolia. Bola už v takom hroznom stave, že sama prišla požiadať o pomoc. Vysokoškolsky vzdelaní rodičia o jej hospitalizácii nechceli ani počuť. Nedokázali prijať, že ich dcéra môže mať duševnú poruchu. Všetko, čo vyviedla, považovali za extravaganciu. Po niekoľkých návštevách v nemocnici svoj postoj zmenili.
Ženy rozprávajú krátko, úsečne, niektoré sa usmievajú a radujú z maličkostí.
„Včera mi telefonoval syn. Som taká šťastná.“
Potom sa sťažujú, že Viera zase chodí po izbách. „Berie nám veci, dáva stoličky pod sprchy a ráno si namočila ruky do čaju,“ žalujú.
Viera trpí ťažkou formou schizofrénie. Je jednou z tých pacientiek, u ktorej sa lekárom aj napriek vysokým dávkam najlepších liekov nedarí stav zlepšiť. Chodí po chodbe, po izbách, berie pacientom veci, dáva dolu nástenky, ničí kvety, premiestňuje predmety, trhá všetko na drobné kúsky.
Ženy nechcú hliníkovú naberačku
„Pán primár, vy ste videli tú naberačku na čaj? Alumíniová. Veď to je škodlivé zdraviu,“ zavŕta staršia pani, účtovníčka na dôchodku.
Primár kliniky MUDr. Peter Breier, lekárky aj sestričky sa usmievajú.
„Veď viete, koľko ich tu už zmizlo. Len tieto hliníkové nikto nechce. Dám vám dvesto korún a choďte kúpiť na trh dve nové,“ hovorí primár.
„Ja by som išla,“ hlási sa žena oproti.
„Joj, moja milá, vás nepustím. Vy ešte nemáte vychádzky,“ zastaví ju primár.
V nemocnici je ešte len druhý deň a von ešte nemôže. Má schizofréniu. Keď sa jej priťaží, počuje hlasy, ktoré jej hovoria, že je zlá, nech skončí už s takým životom. Pod vplyvom halucinácií sa nedávno hodila pod vlak.
Pani účtovníčka prichádza na komunitu vždy pedantne upravená, vlasy má čerstvo umyté, natočené.
Rozpráva dlho a do detailov, ako si umývala hlavu, ako sa spotila, aká je unavená a že tá naberačka…
Pacientka nemôže za to, že toľko rozpráva. Chce urobiť všetko dokonale, preto nie je schopná monológ skončiť. Trpí ťažkou obsedantnou poruchou. Najhoršie je, že nie je schopná vypraviť sa z domu. Keby nie susedky, ostala by v byte zavretá možno niekoľko rokov a nedostala by sa do práce. Suseda ju každé ráno vyprevadila z bytu. Dve až tri hodiny jej totiž trvalo, než skontrolovala, či nekvapká voda, či sú všetky kohútiky na sporáku zavreté, či je vypnutá žehlička, svetlo a stále dokola. Susedke však nedávno ochorel manžel na rakovinu a nestíhala kontrolovať aj susedku. A tak sa pani účtovníčka nedokázala vypraviť do práce.
Je zvláštne, ako niektoré psychické choroby vznikajú.
„Manžel ju nechal, keď mal syn tri roky. Jej problémy sa však začali, až keď ju opustil aj syn. Emigroval. Takéto obsedantné stavy sú často spojené s tým, že pacient nevie navonok prejaviť svoju agresiu, hnev. Ale môžeme jej pomôcť. Na začiatku bude brať lieky, absolvuje psychoterapiu a priamo odtiaľto, z nemocnice, bude dochádzať do denného stacionára, kde sa naučí zvládať svoje problémy. Z domu by sa do stacionára nedostala, tam by tri hodiny zatvárala kohútiky. Musí sa naučiť pracovať so svojím hnevom. To však chce čas. Aj pri dobrej liečbe trvá aj dva – tri roky, než sa celý vnútorný hodnotový systém prebuduje. Ako slušne vychovaná žena a dobrá matka si dnes nedokáže pripustiť, že by sa mala hnevať na syna. Nevedomé pocity agresie voči nemu si zakáže, a aby ich odčinila, tak je nadmerne slušná, poriadna, pedantná,“ hovorí MUDr. Breier.
Potrebujem slobodu, prejsť sa a kúpiť si hot-dog
Mnohí pacienti, ktorí ležali na psychiatri a potom prešli do denného stacionára, hovoria, že v nemocnici sa cítili veľmi zviazane. Ako vo väzení.
„Všade okolo sú podobne postihnutí nešťastníci, o troške súkromia nemôže byť ani reči, naviac vám zoberú takmer všetky osobné veci, nožničky na nechty, žiletky, všetko, čím by si človek mohol ublížiť. Prášky vás síce upokoja, ale ten čudný svet, v ktorom zrazu ste, z ktorého niet úniku, nevymažú. Kto to nezažil, nemôže pochopiť. Pripomína mi to väzenie. Ja potrebujem slobodu, vyjsť na chvíľu von, kúpiť si hot-dog a potom sa vrátiť,“ hovorí mladý muž, ktorý absolvoval liečbu v nemocnici, a teraz už druhý rok dochádza do dennej psychiatrickej nemocnice.
„Problémy psychiatrických oddelení sú rovnaké všade na Slovensku. Štyria pacienti na izbe, umývadlo, nočný stolík, nič osobné, nie je miesto na skriňu, aby tu mohli mať svoje oblečenie. Je tu katastrofálne málo miesta. Bol som vo Fínsku v jednej liečebni, kde mali na rovnaký počet pacientov štyri veľké denné miestnosti. My nemáme v podstate ani jednu. Keď im pridali ešte jednu, klesla im spotreba liekov o polovicu. Jeden z najhorších stresov na psychiatrii, a vôbec, stresorov vo všeobecnosti, je stres z preľudnenia. Ľudia, ktorí potrebujú byť sami, sú nútení byť v jednej miestnosti s ostatnými, bez akéhoľvek súkromia. Nemáme ani možnosť oddeliť ťažké prípady od ľahších. Príde jedna ťažká pacientka, namočí si ruky do kanvice s čajom a robí zle ostatným,“ hovorí primár Breier, ktorý už roky bojuje za zlepšenie podmienok pre psychicky chorých.
Ideálne by bolo, keby bol dostatok personálu. Ten, samozrejme, nie je. Koľko sestričiek pôjde robiť za sedem a pol hrubého na oddelenie, kde im pacienti nadávajú a ony musia len zaťať zuby?
„Jednu sestričku by sme potrebovali len na to, aby sa o ťažšiu pacientku starala celý deň, tak ako je to v zahraničí. Tu je na 30 pacientov cez deň jedna, maximálne dve sestry. Stihnú akurát nakŕmiť a opatriť nevládne staré pacientky na oddelení, pomôcť s rehabilitáciou a nič viac. Na Slovensku však toho chýba omnoho viac. Úplne chýbajú chránené dielne, kde by mohli bývalí pacienti pracovať a v celej republike je len jedenásť denných psychiatrických stacionárov,“ posťažuje sa primár.
Hovorí o tom už roky. Píše sa o tom už roky.
Maximálne náklady na jedného pacienta v psychiatrických nemocniciach a liečebniach sú 498 korún na deň. Ani toľko však poisťovne nehradia, dnes sú to najviac dve tretiny z tejto sumy. Na porovnanie – priemerné skutočné náklady na jedného odsúdeného vo väzniciach boli v minulom roku 782 korún na deň.
Na psychiatrii sa nekončí, ale znova začína
Asi desať zastávok trolejbusom od ružinovskej nemocnice sa nachádza Hestia – Denná psychiatrická nemocnica Psychiatrickej kliniky ružinovskej nemocnice. Jeden z mála denných stacionárov na Slovensku.
Má meno po gréckej bohyni rodinného krbu a ochrankyni slabších a zraniteľných. Ponúka svoj program ľuďom s vážnejšími duševnými poruchami, ale aj ľuďom, ktorí sa ocitli v určitom období svojho života v kríze.
Aj tu sa práve začína komunita. V najväčšej miestnosti sedí v kruhu asi 50 mužov a žien. Sedia tu študenti, študentky, právnici, učiteľky, podnikatelia, ženy z domácností, vodič autobusu, sekretárka. Učia sa znova žiť ako predtým – ožehliť, oprať, navariť si, vedieť hospodáriť s peniazmi.
Jedna zo žien vyberá zo sklenej fľaše lístočky s menami, kto bude budúci týždeň servírovať príbor, sedieť na vrátnici, upratovať toalety, vysávať.
„Choroba často uberie schopnosti, ktoré treba prinavrátiť. Mnohí sú ako malé deti a všetko sa musia znova naučiť. Individuálna aj skupinová psychoterapia umožňuje porozumieť ich problémom, vedieť niektoré z nich zdravšie riešiť, naučiť sa komunikovať a žiť v spoločnosti ostatných ľudí,“ hovorí psychiatrička MUDr. Jana Vránová.
Je tu telocvičňa, dielne, kde sú krosná, šijací stroj, kuchynka, kde si môžu uvariť kávu a čaj. V ďalšej miestnosti si cvičia trpezlivosť, skladajú návody na očné kvapky.
Martin má 40 rokov, sedí na hojdačke a fajčí.
Trpí ťažkou formou schizofrénie, v niektorých ohľadoch je ako sedemročné dieťa. Bez rodiny by neprežil, nie je schopný urobiť nič bez vedenia.
„Najradšej sa hojdám na hojdačke, keď mama nie je doma, rád jej telefonujem, rád nakupujem,“ hovorí o tom, čo ho najviac baví.
„U určitého percenta ľudí, ktorí takto ochorejú, môže dôjsť k čiastočnému úbytku rozumových schopností, ktoré sa už nevrátia. Veľká časť pacientov sa však môže vrátiť do bežného života. Chodia sem ľudia, ktorí sú už opäť zamestnaní, len dva razy do mesiaca si po práci odskočia na psychoterapeutické skupiny,“ hovorí psychologička PhDr. Zlatica Bartíková.
Príbeh Hanky – šesť krokov do obchodu
Hanka chodí do Hestie už štvrtý týždeň. Má problém, ktorý je zatiaľ nad jej sily.
„Trvá to už vyše sedem rokov. Nedokázala som cestovať autobusom, nemohla som ísť do kina, do divadla, nikam, kde bolo veľa ľudí. Stávalo sa mi, že som z paniky vybehla von z autobusu a ocitla sa niekde v neznámej štvrti. Pochodila som desiatky psychológov a psychiatrov, jedla upokojujúce tabletky, ale moje trápenie sa nezlepšovalo. Nachádzali mi rôzne diagnózy – agorafóbia, klaustrofóbia, sociálna fóbia. Podarilo sa mi preklepať cez vysokú školu, avšak po zimnom semestri som zostala doma, nebola som schopná vyjsť von. Strach, úzkosť a panika. Kto to neprežil, nepochopí. Bála som sa, že sa mi niečo stane, aj keď som vedela, že je to neopodstatnené. Rodičia si to vysvetľovali tým, že je to nejaká moja mucha, že si to len namýšľam, že nechcem ísť von. Až keď im pani doktorka Vránová vysvetlila, že je to psychická porucha, pochopili, že nie som lenivá.
Počas celej vysokej som nemala problémy s učením. Ale zato som mala problém do tej školy sa vôbec dostať. Semináre, skúšky, zápočty, to nebolo nič v porovnaní s tým, ako tam pricestovať. Potom som zrazu nemohla vyjsť von vôbec. Nešlo to. Celé štyri mesiace som prežila v absolútnej izolácii. Prepadli ma depresie, že som zbytočná, na nič sa nehodím, tak som celé dni upratovala, aby som bola aspoň na niečo dobrá. Potom som len ležala. Požiadala som o odklad štátnic. Do Hestie ma vozí už štvrtý týždeň otec. Deň čo deň som tu od rána do tretej popoludní. Pani doktorka mi pomohla, ani neviem vypovedať, ako. Cítim sa normálna. Tu okolo mňa je veľa mladých ľudí, sú vzdelaní, vysoko vnímaví, možno len viac citlivejší ako tí „normálni“, ktorí si voľne, bez strachu chodia po svete. Moji zdraví priatelia si ani neuvedomujú, aký je to dar ísť do kina. Tu nám pomáhajú pochopiť, že aj my máme miesto v živote, že nie sme horší. Našla som si tu priateľov, dokonca som tu stretla aj bývalých spolužiakov. Stále ma prekvapuje, koľko mladých ľudí tu je.
Prísť sem znamenalo pre mňa vytrhnutie z toho strašného pocitu menejcennosti. Lepšie sa hoja rany, keď mám ľudí, s ktorými sa môžem porozprávať, zatelefonovať si. Z priateliek na vysokej mi zostala len jedna. Aj pre mojich úspešných rodičov bolo ťažké vyrovnať sa s tým, že ich dcéra môže mať takéto problémy. Kedy si dokončím školu? To je otázka, na ktorú ešte neviem a nechcem odpovedať. Ešte stále mám pocity paniky, keď vyjdem von.
Dávam si menšie ciele, napríklad, že na budúci týždeň pôjdem nakúpiť. Začínam postupne od maličkostí, aby som sa mohla sama pochváliť, aby mi stúplo sebavedomie. Práve dnes som si predsavzala, že sa pokúsim vyjsť z domu sama. Pri vchode máme taký malý obchodík. Musím prekonať ten strach. Konzultovala som to dnes na skupinovej terapii. Dnes to skúsim. Je to len šesť krokov od domu, ale pre mňa je to strašne veľa.
Keď tam prídem, budem šťastná.“
EVA HRDINOVÁ
