och jeho práce vo filmovom štúdiu na Kolibe), alebo modelky pri fotografovaní pre módne časopisy.
„Fotografovanie žien nie je mojou jedinou parketou,“ tvrdí Dušan Dukát uprostred rozvešaných obrazov na svojej výstave vo viedenskej Café Tagasyl. Jedinou iste nie, ale rozhodne častou. Neraz povinnou, no vždy radostnou, či už to boli herečky (najmä v časoch jeho práce vo filmovom štúdiu na Kolibe), alebo modelky pri fotografovaní pre módne časopisy.
Akoby toho nemal dosť, tak aj keď nemusí, vracia sa k ženám, k ich portrétom. Vracia sa ako vášnivý hráč, ktorý však nepotrebuje vyhrávať, len túži zahrať si (či skôr zahrať sa) s nimi. Má ich vo svojej moci, no je na ich strane: „Nechcem ich parodovať.“
Pred pár rokmi sa predstavil výstavou s lakonickým názvom Portréty, kde vychádzal z inscenovaných čiernobielych ženských fotografií. Tie rôznymi maliarskymi technikami koloroval, čím posúval modely do nečakaných výrazových polôh.
Časom aj on podľahol vábeniu počítača a tak v ponúkanej výstavnej kolekcii úpravu fotiek štetcom, kriedou či iným „šolichaním“ nahradila klávesnica a myš. „Je to úplne iná dimenzia s nekonečnými možnosťami spracovania nápadu. Ten však musím vymyslieť. Tentoraz je to reálna ženská hlava, v protiklade k nej je všetko ostatné číra abstrakcia.“
Vernisážová skúsenosť však napovedá, že nielen tvorca, ale aj divák dokáže prekvapiť. Pred jednou fotkou si skupinka návštevníčok znalecky šuškala: No jasné, silikóny. Čo silikóny, počítač – odtušil autor, no nebolo jasné, či bol týmto omylom polichotený alebo zaskočený.
Zdá sa, že čím viac sa Dušan Dukát vyblázni s fotografiami, tým menej síl mu zostáva na vymýšľanie názvu výstavy, a tak do Viedne priniesol expozíciu bez mena. „Ausstellung,“ smeje sa, „aspoň budú ľudia viac zvedaví, čo tam nájdu.“
Autor: Viedeň
