Bezpečnostné opatrenia pred utorňajším galavečerom Salmana Rushdieho v pražskom Štúdiu Ypsilon boli prísne, atmosféra večera však bola pokojná a uvoľnená. Energický prednes pokračujúci českým prekladom (už tradične z pera autorovho priateľa a českého prekladateľa Pavla Dominika) v podaní herca Miroslava Moravca bol zarámovaný začiatočnou konverzáciou s moderátorom večera Markom Ebenom, občas doplnenou prezidentom festivalu Michaelom Marchom, a záverečnými otázkami medzinárodného publika.
Hovorilo sa o MTV, neobľúbenom autorovi, mytológii aj o Bonovi Voxovi z U 2. A najmä o Rushdieho tvorbe. Len občas sa „mŕtvy muž“, nad ktorým islamskí radikáli vyhlásili rozsudok smrti, na javisku pri zvuku fotoaparátov mimovoľne mykol.
Spôsob demokracie
Rushdie hovoril s humorom. Na obligátnu otázku o miere autobiografie v jeho diele nasledovala obligátna odpoveď: „Každá moja kniha je čiastočne autobiografická. Takúto odpoveď chcú ľudia počuť. Nepáči sa im myšlienka, že to môže byť fantázia. Chcú vedieť, na kom je ktorá postava založená.“ Autorov, ktorí nevedia vytvoriť postavy odporujúce ich názorom, neuznáva. „Nesnažím sa vytvárať postavy, ktoré by potvrdzovali moje stanoviská. Ak spisovateľ nedokáže vierohodne a zaujímavo vytvoriť charaktery, ktoré mu nesedia, budú všetky jeho charaktery rovnaké ako on. Jednou z jeho úloh je vytvoriť postavy, ktoré sú proti nemu samému. Román je spôsob demokracie. Musí v ňom byť konflikt postojov.“
Rushdie si predsavzal písať už len krátke príbehy. „Jednou z najhorších vecí na písaní kníh je, že kým prídete na jej záver, už to nie je to, čo ste začínali písať. Autor už nie je tou istou osobou, ktorou bol na začiatku písania. Človeku to naháňa hrôzu. Keď som dopísal poslednú knihu, cítil som, že si teraz od hrubých kníh musím oddýchnuť. So záverom knihy nemám problémy. Vždy to utnem. A pri všetkej skromnosti, moje závery sú brilantné. (smiech) Tvrdí sa, že začiatok je náročný a dôležitý, koniec ešte ťažší a náročnejší. Ale skutočne náročný je len stred.“
Nechcem vzdelávať okolie
Skvelý rozprávač Rushdie neprikladá význam nástrojom používaným pri písaní. „Niekedy som písal na písacom stroji, ale človek minie veľa papiera. Ak máte nové pero, prvé dni nepíše vaše vety a vy s ním musíte bojovať. Potom vás pochopí a nakoniec úplne zmizne a len píše. To isté platí pre písací stroj či počítače.“
Jeho texty vznikajú v noci. „Závidím spisovateľom, ktorí sú schopní vstať ráno, naobed prácu skončia a poobede si užívajú, hrajú tenis alebo sa opíjajú. Keďže vstávam neskoro, nemôžem sa na týchto aktivitách zúčastniť. Na začiatku románu ma práca veľmi vyčerpáva, na konci môžem pracovať pätnásť hodín denne. Pri písaní nikdy nečítam obľúbených autorov, aby ma neovplyvnili. Venujem sa poézii, aby som nezabudol štylisticky pracovať s jazykom.“ Knihy nepíše Rushdie so zámerom vzdelávať okolie. „Stačí, aby čitateľa obohatili. Spisovatelia sú veľmi zlomyseľní. Keď sa ich snažíte umlčať, začnú kričať. Tiež sa tak správam.“
Mŕtve náboženstvo
„Bez žien stredného veku by literatúra zomrela,“ odvoláva sa Rushdie na názor vydavateľov. „Rád by som im poďakoval. A zároveň som pyšný, že moje knihy čítajú najmä študenti.“ Jeden z nich mu vzápätí polichotil úvahou priraďujúcou jeho tvorbe význam novej mytológie. „Nevytváram ju. Mýtus je mŕtve náboženstvo. Výnimočné na ňom je, že je ako fľaša, v ktorej je stlačená energia. Nájdete v nej veľa námetov, ktoré môžete zasadiť do vlastného kontextu. V tomto zmysle mi mytológia pomáha.“
Neskrýval nadšenie z piesne Ground Beneath Her Feet. Keď ju písal pre knihu s rovnakým názvom, nenapadlo mu, že si ju raz bude môcť vypočuť na koncerte U 2. „Zem pod jej nohami je o rokenrolovom spevákovi, a preto som musel vymyslieť niekoľko piesňových textov. Knihu som poslal Bonovi Voxovi z U 2 a veľmi ma prekvapilo, keď sa stala skutočnou piesňou. Je to extrémne vzrušujúce. Lepšie ako knihy.“
Globálny fenomén
Politickým otázkam sa nevyhol, no viac ako právo Židov na vlastný štát, ktoré považuje za samozrejmé, ho trápi osud Palestínčanov, ktorí majú rovnaké právo, no podľa Rushdieho nebude v blízkej budúcnosti naplnené.
Proces globalizácie vysvetľuje na príklade televíznej spoločnosti MTV. „Keď začala vysielať v Indii, nikto ju nesledoval, pretože v nej boli len svetové hity. Až keď pustili indickú hudbu, jej sledovanosť vzrástla.“ Mimochodom, kým si pýtajúci podávali mikrofón, Rushdie využil čas na reklamné šoty k svojim knihám. Na Marchovu poznámku „A čo rokenrol?“ zareagoval: „To je prvý globálny kultúrny fenomén.“
Rushdieho hľadanie odpovede na otázku, ktoré miesto preferuje, sa začína zvoľna. „Zasiahli ma všetky miesta, ale špeciálna je len väzba na Bombaj, pretože som sa tam narodil, prežil detstvo, a preto tam cítim domov. Neznamená to však, že by som v ňom chcel žiť.“
Rozdiel západnej a východnej kultúry sa odráža vo veľkej miere aj na jej postoji k Rushdieho knihám: „Je zvláštne sledovať to. Západ ich prirovnáva k magickému realizmu Gabriela Márqueza. Východ, najmä India, ich vidí ako historickú literatúru bez fabulovania. Myslia si, že vyjadrujem pravdu, ktorú v nej oni rozpoznali.“
JANA KADLECOVÁ
