nebil, aby Srbi dostali to, čo im patrí. Stačili tri roky, a juhoslovanská federácia sa rozpadla ako domček z karát. Za viac či menej dramatických okolností srbský Belehrad, metropolu bývalého superštátu, „zradilo“ Slovinsko, Chorvátsko, Bosna, Macedónsko.

Ešte pred polrokom bol prezidentom zväzu Srbska a Čiernej Hory. Jeho politika však Srbov už dávno predtým sklátila na kolená. V scvrknutom zvyšku bývalej Juhoslávie hľadujú útočisko státisíce srbských utečencov. Prišli z chorvátskeho Slavónska, od Sarajeva, z Kosova. Aj to je dôsledok jeho politiky.

Kričal, že jeho národ dostane to, čo mu patrí. Jeho Srbi ho vzali za slovo. Slobodan Miloševič dnes vládne cele s rozmermi 2,5 krát 2,5 metra. Prišiel čas bilancovať.

Odkedy sa Miloševič dostal k moci, vyhral všetky voľby – aj tie, čo nevyhral. Zato prehral každú vojnu, ktorú začal. Prehral aj tú poslednú, v ktorej bojoval o vlastnú kožu. Dvadsaťšesť hodín trvalo polícii, kým dôkladne stráženého bývalého prezidenta „vytiahla“ z hniezda v belehradskej štvrti Dedinje a strčila do väzenia. Miloševič vedel, že ide o márny boj, ale opäť šiel do toho. Jeho ochrankári postrelili troch ľudí, nakoniec strieľala aj Miloševičova dcéra Marija. Zbraň vraj mal pri sebe aj sám exprezident.

Výstrely v Dedinje

Policajná akcia a jej ďalšie okolnosti prebehli tak trochu na balkánsky spôsob – s veľkým krikom a rozruchom, ktorý sprevádzali najrôznejšie chaotické a protirečivé informácie. V piatok večer oznámil predák Miloševičovej socialistickej strany Branislav Ivkovič v srbskom parlamente, že v Dedinje videli políciu. Socialistickí poslanci sa zdvihli a opustili rokovanie. Nevedno presne, čo v tom čase vlastne polícia v Dedinje robila, v každom prípade sa však na scéne stihlo zhromaždiť niekoľko stoviek Miloševičových prívržencov, ktorí robili krik. Ivkovič vošiel do vily k Miloševičovi, vyšiel z nej o potvrdil, že exprezident je v pohode a strach nemá.

„Dobre informovaná“ rozhlasová stanica B92, ktorá má dlhoročné skúsenosti s bojom s režimom, večer s chuťou oznámila, že Miloševič je zatknutý. Túto správu prevzali svetové agentúry. Pravda to však zďaleka nebola.

Krátko po polnoci „zatknutý“ Miloševič pozdravil dav pred vilou. Asi o pol druhej ráno zatelefonoval do B92 a pochválil sa, že „pije s kamarátmi kávu a je v poriadku“. O 3.00 SELČ sa pokúsilo asi päťdesiat policajtov v nepriestrelných vestách a s prilbami na hlave preniknúť do vily. Miloševičova ochranka strieľala a postrelila dvoch mužov zákona a jedného fotoreportéra.

V sobotu ráno „zasiahla“ polícia aspoň proti davu zvedavcov a novinárov, keď ich vytlačila do vzdialenosti vyše 200 metrov od vily.

O pol desiatej oznámil minister vnútra Dušan Mihajlovič, že Miloševič sa nechce nechať zatknúť a vraj sa „živý nevzdá“. V Srbsku sa okamžite rozšírili špekulácie, že „Slobo“ pôjde v šľapajách svojich rodičov a strýka, z ktorých každý jeden spáchal samovraždu. Aby bol chaos dokonalý, minister oznámil, že Miloševiča bránili vojaci juhoslovanskej armády. Nato sa okamžite objavili ďalšie špekulácie, dodnes spoľahlivo nepotvrdené ani nevyvrátené – že exprezident chystal vojenský puč.

Nasledovala krízová schôdza vlády a do vily v Dedinje vyslali špeciálnych vládnych emisárov. Prvého apríla o 4.00 vstúpili do vily policajti. O hodinu nato sa z vily ozvalo päť výstrelov. Zakrátko sa z brány vyrútili vysokou rýchlosťou dva džípy a tri limuzíny. V jednej z nich sedel Miloševič – na zadnom sedadle a v spoločnosti dvoch prísnych pánov, každého po jednej strane. Minister Mihajlovič oznámil, že bývalý prezident sa dobrovoľne vzdal srbskej justícii. Prvoaprílový žart to tentoraz nebol.

Ako neskôr vyšlo najavo, posledných päť výstrelov má na svedomí 36-ročná Miloševičova dcéra Marija – vraj len do vzduchu, zo zúfalstva.

V betónovej vile – pevnosti našla potom polícia obrovský arzenál zbraní, vrátane dvoch obrnených vozidiel. Chystal sa snáď jej obyvateľ prebiť a prestrieľať na slobodu?

Hotel Hyatt

Pondelkové vydania belehradských denníkov si vychutnávali scénku, ktorá sa v nedeľu na svitaní odohrala v belehradskej Centrálnej väznici. Roky najmocnejšiemu mužovi krajiny odobrali opasok, šnúrky od topánok, hodinky a doklady, a zavreli ho do cely s polopriehľadnými dverami, kde bude pod neustálym dohľadom dozorcu. Centrálna väznica nemá najlepšiu povesť – tí, ktorí v nej sedeli, ľahko nezabudnú na preplnené cely, potkany a špinu. V Miloševičovom prípade to nebude také zlé. Bude tam sám, aj na väzenskom dvore sa bude prechádzať v čase, keď budú ostatní vnútri.

Cela je v tzv. hyattskom krídle. Tak prezývajú novorekonštruovanú časť väzenia – podľa známej svetovej siete päťhviezdičkových hotelov. Belehradský „Hyatt“ je však bez televízorov aj rádií a jeho hostia sa nemôžu kochať výhľadom na hory či more nie preto, že Belehrad je vnútrozemské mesto, ale jednoducho tu žiadne okná nie sú. Celu osvetľuje neónová žiarivka, ktorú môže väzeň sám vypnúť, má posteľ, stôl a dve stoličky. Luxus predstavuje sprchový kút s teplou vodou a záchod s misou, na ktorej môže Miloševič pri výkone potreby sedieť.

Exprezident má vo väzení aj ďalšie privilégiá – právo nosiť vlastné šaty a obuv, dostávať denne tlač, môže mať aj knihy a peniaze. Jeho verná manželka Mira ho každý deň navštevuje s obedárom, v ktorom mu nosí domácu stravu.

Cela je čerstvo vymaľovaná a všetko vraj nasvedčuje tomu, že bola pre Miloševiča pripravená dávnejšie. Jeho advokát síce poznamenal, že je to normálna „balkánska“ väznica, teda zďaleka nedosahuje západný štandard, aj on však pripustil, že väzňovi číslo jeden nehrozí nijaké fyzické ani psychické utrpenie.

Miloševiča budú rozrušovať iné veci než nechutná väzenská strava – minister vnútra Mihajlovič v pondelok prehodil, že „Slobo“ môže dostať pokojne aj trest smrti, preto by sa mal vo vlastnom záujme vydať do humánnejšieho Haagu. Tam ho budú síce súdiť za genocídu a vojnové zločiny, ale môže dostať maximálne doživotie… Neskôr minister vysvetlil, že išlo o žart. Správa však už stihla obletieť svet.

Podvodník, velezradca, vrah?

Súdny spis sa asi sotva vojde do jednej aktovky. Nové vedenie krajiny už dávnejšie naznačovalo, z čoho Miloševiča obvinia – predovšetkým z finančných machinácií, pri ktorých pripravil svojich Srbov o miliardy. Po zatknutí začali novinári na základe kusých informácií zostavovať body budúceho obvinenia. Zoznam je stále otvorený.

Pašovanie zlata, jeho predaj a uloženie zisku na súkromné bankové kontá v Grécku a na Cypre. Falošné majetkové priznania, v ktorých tajil svoje skutočné rozprávkové príjmy, aby udržal pre seba a svoju rodinu bývanie v luxusnej štátnej vile. Privatizačné prechmaty – rozdávanie štátneho majetku „za facku“ svojim verným. Prelievanie štátnych peňazí, menovite príjmov z colných poplatkov, do kasy vládnej socialistickej strany. Ale nielen peniaze boli pre Miloševiča prostriedkom na zachovanie vlastnej moci. Je podozrivý z organizovania pokusu o vraždu opozičného politika Vuka Draškoviča. (V roku 1999 do jeho kolóny áut čelne narazilo nákladné auto, pričom zahynuli štyria ľudia. Draškovič vyviazol s ľahším zranením, jeho švagor bol mŕtvy.) Akciu vraj nariadil šéf tajnej polície Rade Markovič, ktorého zatkli už vo februári. Napokon, nevysvetlených vrážd s politicko-mafiánskym pozadím sa v posledných dvoch rokoch v Belehrade udial celý rad.

Je dôvodne podozrivý z organizovania únosu svojho bývalého straníckeho aj osobného priateľa Ivana Stamboliča. Stambolič bol Miloševičovou prvou politickou obeťou – „Slobo“ sa po jeho chrbte vyšplhal na najvyššiu priečku a svojho priateľa vystrnadil z funkcie srbského prezidenta. Vlani na jeseň Stambolič zmizol a našli ho až po voľbách a zmene režimu zavretého na psychiatrii. Mal z neho Miloševič, ktorý v posledných mesiacoch vlády žil v neustálych obavách z prenasledovania, strach?

Ďalším bodom obžaloby bude pokus o volebný podvod vlani na jeseň, keď len rozzúrený hlas ulice prinútil vtedajšieho prezidenta, aby priznal porážku.

Miloševičovi hrozí ešte aj obžaloba z podnecovania ochranky, aby pri jeho zatýkaní strieľala na políciu. Okrem toho priznal, že financoval boj srbských separatistov v Chorvátsku a Bosne.

Kto však obviní bývalého diktátora z vojnových zločinov, ktorých sa Srbi s jeho požehnaním a na jeho príkaz dopustili na Chorvátoch, bosnianskych Moslimoch, a naposledy kosovských Albáncoch? O takýchto obvineniach hovorí len Haag. Medzinárodný tribunál pre vojnové zločiny v bývalej Juhoslávii má väčšie a lepšie vybavené cely, než „hyattské krídlo“. Na Miloševiča vydal už jeden – „kosovský“ – zatykač. Do konca mája vydá druhý, ktorým obžaluje Miloševiča zo zločinov v Chorvátsku a Bosne.

Dosť „potravy“ pre Belehrad i Haag

Okolo „Slobovho“ vydania či nevydania Haagu sa môže v Belehrade ešte zomlieť politická bitka. Nová vláda sa po viac než desaťročí izolácie krajiny učí demokracii takpovediac na pochode. A má tu problém, pred ktorým, pokiaľ moderná pamäť siaha, nestála žiadna európska krajina. Vydať vlastného občana, politika, navyše bývalého prezidenta, cudziemu tribunálu, ktorý ho bude súdiť pre vojnové zločiny. A opäť nejde len o Miloševiča, ale Haag žiada aj jeho troch blízkych spolupracovníkov, z ktorých dvoch dosiaľ chráni poslanecká imunita a jeden – Milan Milutinovič – je dokonca stále prezidentom Srbska.

Dnes je isté jedno – Miloševiča musia najprv súdiť jeho vlastní ľudia. Majú na to právo, morálny nárok, a rozhodne im to pôjde k duhu. Čo bude potom, ukáže čas. Čas, ktorý treba Srbsku dopriať.

BAŠA JAVŮRKOVÁ