Je sympatické, keď mladý človek napíše divadelnú hru pre dospelých, ktorí sa hrajú na deti. Milé je aj, keď dospelí chcú byť deťmi. Inscenácia poľskej hry Pieskovisko takúto možnosť priniesla. Na scénu postavila muža ako chlapca (herca neutrálneho vzhľadu) a ženu ako dievča (herečku s anjelskými kučerami). Dala im do ruky hračky: dievčatku bábiku a chlapcovi auto, batmana a ešte jedného panáka. Aj počet hračiek môže byť podstatný.
Chlapec a dievča sa stretávajú na ohraničenom území, delia sa o priestor, prichádza k hádkam, bitkám, pokusom o riešenie situácií, k prebúdzaniu citov, k ich ovládaniu a neovládaniu. Nejde o klasický príbeh, autor hry sa pokúša zachytiť archetypy muža a ženy. Pieskovisko je na to vhodné miesto. Okrem všeličoho iného je priestorom na vznik nedorozumení.
Na scéne, vtipne ohraničenej pásmi piesku, vysypaného z dreveného autíčka vedeného chlapcovou rukou, sa rozbehla komunikácia medzi dvoma ľuďmi, ktorá chce porovnávať ženu s mužom, dievčatko s chlapcom, dospelých s deťmi, človeka s človekom, človiečika s človiečikom. Postavy – dospelí v úlohe detí – sú pripravené na súboj pohlaví, založený na všelijakých predsudkoch. Preto môže divák dospieť k názoru, že v konečnom dôsledku vyhráva žena, ktorá sa rozhodne z určeného priestoru odísť.
Téma pohlavného súboja však ponúka čosi viac než iba možnosť navliecť ženu do sukne a chlapca do nohavíc. Jej rámec láka použiť slová láska, nenávisť, pomsta či zrada nielen v súvislosti s mužsko-ženským, ale aj ľudským vzťahom.
Hra mohla tvorcom ponúknuť nielen priestor na osobnú skúsenosť s citmi, so sexom či s formami správania, ale dodať im odvahu pustiť sa na nové ‚pieskoviská‘, ktoré by mohli povedať čosi viac o tom, do akej miery má byť človek opatrný voči sebe aj iným. Tento rozmer chýbal, či už pre text, alebo pre jeho divadelné spracovanie. Tvorcovia akoby sa nevedeli zbaviť kŕča, akoby sa na javisku navzájom necítili, akoby vnútorne súhlasili s tým, že napätie má iba negatívny náboj. A pritom ľahká a všetečná hudba im to našepkávala.
Nemuselo to byť práve sto polôh lásky, ktoré by udržali pozornosť diváka. Výsledok však pôsobil na viacerých miestach plocho, neuroticky, chudobne. Tvorcom akoby sa nechcelo nazrieť za hranicu rodového stereotypu. Navyše je tu otázka, či myšlienka o dospelých, ktorí chcú byť telom a dušou deťmi, nebola iba divadelným predstavením hercov, ktorí (sa) nevedia hrať, lebo nie sú schopní rozlíšiť partnerstvo od násilia.
