Je pre dieťa jednoduchšie, ak je jeho trénerom rodič?
„Spočiatku je toto spojenie výhodou, ak rodičia športu rozumejú. Dajú dieťaťu správne základy techniky, životné návyky a režim. Dieťa najlepšie poznajú a dokážu prepojiť športový a súkromný život. Neskôr sa vzťah začne presycovať a dospievajúcemu dieťaťu začne prekážať neustála prítomnosť rodiča.“
Niektorí rodičia bývajú v tréningu často prehnane tvrdí. Môže sa preto zvyšovať pravdepodobnosť vyhasnutia záujmu o šport?
„Záleží na vnímavosti k signálom, ktoré dieťa vysiela. Nejde ani tak o fyzickú únavu, ale o signály psychickej únavy, ktoré sú menej nápadné. Niektorí rodičia reagujú na tento druh poklesu výkonu zväčšením tréningových dávok, čo je spoľahlivá cesta k predčasnému zanechaniu športu. Prísnosť je potrebná, ale ešte dôležitejšie je vedieť, kedy pritlačiť.“
Čoho sa by sa mal rodič vyvarovať, aby neurobil chybu?
„Musí sa tieto signály naučiť rozpoznávať. Postupne by mal prestať s tréningovým monológom a zameniť ho za dialóg, pretože jeho dieťa-športovec už niektoré veci pozná a chápe. Rodič-tréner sa musí naučiť rozlišovať, kedy je v úlohe trénera a kedy v úlohe rodiča. To nie je ľahké. Preto je niekedy dobré, ak úlohu rodiča deleguje na druhého dospelého v rodine. Je to akási poistka normálnosti. Tento problém je ešte väčší, ak trénuje aj ďalších športovcov. Pracoval som s výborným futbalovým trénerom, ktorý mal v kádri svojho syna. Prekážalo to fanúšikom i chlapcovi, ktorý si pri otcovi nemohol nabrúsiť svoje ostrohy. Brzdilo to aj otca v trénerskej kariére. Nedal si povedať a neposlal syna do iného klubu. Pretože bolo takýchto rodičov v klube viac, neveľmi sa mu darilo. Ak je syn už dospelý, hotový chlap, môže takáto súhra fungovať.“
Ako často sa stáva, že rodič prostredníctvom svojho dieťaťa realizuje svoje nenaplnené ambície?
„Veľmi často, vrcholový šport je plný nenaplnených ambícií. Tie sú zároveň aj jedným z hnacích motorov vrcholového športu. Takže je to skôr filozofická otázka. Ďalej platí, že čím úspešnejší v športe bol rodič, tým ťažšie to je pre dieťa. Nikdy sa nevyhne sa porovnávaniu. Nedá sa predpokladať, že dieťa vždy musí ísť v rodičových stopách. Je to ilúzia. Každý si hľadá svoju cestu.“
Existuje hranica, keď by rodič mal z pozície trénera ustúpiť?
„Som presvedčený, že áno. Je prirodzené, že dospievajúce dieťa sa búri. Vtedy rodič môže zmeniť prístup alebo ho posunie inému trénerovi. U dievčat je lepšie pokúsiť sa o prvú možnosť, dcéry sú na otcov, hlavne v športe, veľmi viazané. Chlapci sú súťaživejší, potrebujú raz vybojovať víťaznú bitku s otcom a potom prejsť inam. Podľa možností k lepšiemu trénerovi, ktorý môže niečo nové naučiť. Vtedy to klapne.“
