peňazí z Bruselu stratí. A pritom sú potrebné na vyrovnanie úrovne rozvoja so západnou Európou, hovorí v rozhovore pre Gazetu Wyborczu profesor JACEK SZLACHTA, vedúci Strediska pre integráciu a regionálnu politiku pri varšavskej Hlavnej obchodnej škole.Čo sú to vlastne štruktúrne fondy?

Štruktúrne fondy predstavujú prostriedky, ktoré Európska únia vyčlenila na rozvoj chudobnejších regiónov. Robí tak nie z filantropických dôvodov, ale kvôli dobre premysleným záujmom celej organizácie. Dokiaľ existujú veľmi veľké rozdiely v rozvoji jednotlivých regiónov EÚ, je to nevýhodné nielen pre chudobnejších, ale aj pre bohatších, ktorí nemôžu naplno využiť veľký trh. Je to niečo podobné ako po druhej svetovej vojne v prípade Marshallovho plánu. Ten priniesol úžitok nielen zruinovanej Európe, ale aj USA a americkému priemyslu.

Koľko asi dostane Poľsko?

Transfery prostriedkov v rámci regionálnej politiky EÚ tvoria najväčšiu rozpočtovú položku, ktorá sa k nám dostane. Bude to viac peňazí než v prípade programu spoločnej poľnohospodárskej politiky. Pre desať kandidátov zo strednej Európy je to pomoc vo výške 22 miliárd eur pred vstupom v rokoch 2000–2006 a takmer 40 miliárd v rokoch 2002–2006 pre nových členov. V prípade Poľska odhadujem, že to môže byť spolu 24,66 miliardy.

To sú obrovské peniaze. Keď sa roku 1957 zakladalo Európske hospodárske spoločenstvo, spomínané fondy neexistovali. Prečo vznikli teraz?

Zápis o potrebe aktívnosti EHS v tejto sfére sa nachádza už v rímskej dohode spred 44 rokov. Postupne vznikli nové štruktúrne fondy (regionálneho rozvoja, spoločenský, orientácie a poľnohospodárskych záruk, nástroj týkajúci sa rybolovu, ako aj Európska banka pre rozvoj a výstavbu), a členské krajiny postupne napĺňali ich pokladnice. O celistvej regionálnej politike opierajúcej sa o tieto fondy možno hovoriť od roku 1989. Najprv boli tzv. dva Delorsove balíky, nazvané podľa vtedajšieho predsedu Európskej komisie. V súčasnosti máme tretie obdobie programovania týchto fondov na roky 2000–2006. V priebehu posledných rokov náklady na rozvoj regiónov pomaly, ale systematicky rástli. Na začiatku to bolo 30 percent, v súčasnosti je to už takmer 40 percent spoločného rozpočtu. To znamená, že EÚ vyznačuje z každých 100 eur rozpočtových výdavkov približne 40 eur na regióny.

Vydávajú sa tieto prostriedky efektívne? Inými slovami: má tá pomoc zmysel? Zo štatistík totiž vyplýva, že nie všade je to vyrovnané.

Takéto pochybnosti mali tie krajiny EÚ, ktoré do spoločného rozpočtu vkladajú viac, než z neho berú. Totiž, peniaze európskeho daňového poplatníka, ktoré sa zbierajú na jednom mieste a vydávajú sa inde, si vyžadujú zvláštnu pozornosť. Prvých jedenásť rokov fungovania regionálnej politiky v prípade štyroch tzv. kohéznych krajín, teda tých najchudobnejších, ktorými bolo Portugalsko, Španielsko, Grécko a Írsko, sa zaznamenali ako úspech. Prostriedky EÚ prispeli k následnému zvýšeniu HDP na obyvateľa približne o 1 percento ročne. Laikovi sa to môže zdať málo, ale priemer hospodárskeho vzrastu v EÚ predstavuje za posledné roky 2–3 percentá. Keby získalo Poľsko vďaka týmto fondom ďalší bod pre vzrast HDP, bol by to veľký úspech a dôležitá podpora v boji proti nezamestnanosti.

Prevláda názor – azda nespravodlivý, že jedni tieto zdroje využili lepšie, iní horšie. Za príklad dobrého využitia sa považuje Írsko a Portugalsko, zlým príkladom je vraj Grécko.

Základným východiskom je tu otázka, či politické, hospodárske a profesionálne štruktúry, ako aj administratíva jednotlivých krajín dokázali využiť tieto prostriedky v prospech spoločnosti. Írsko je skutočne svetlým príkladom. Netýka sa to len štruktúrnych fondov, ale aj tie zohrali dôležitú úlohu. Z troch vyznačených priorít EÚ – výdavky na infraštruktúru, rozvoj podnikov a podpora tzv. ľudského faktoru – stavilo Írsko na ten tretí.

To znamená, že investovali do ľudí.

Konkrétne do doškoľovania, do zlepšenia ich fungovania na trhu práce, do boja proti nezamestnanosti. Dnes je HDP v Írsku na obyvateľa vyšší než vo Veľkej Británii, nezamestnanosť klesá a Írsko hľadá pracovné sily. Čochvíľa ich zrejme bude hľadať aj v Poľsku.

Čo urobili Gréci zle?

Zlý názor na Grékov nie je spravodlivý, no často sa hovorí o tom, že tam napumpovali veľké prostriedky do nepripraveného hospodárstva. Grécko vydalo veľmi veľa na infraštruktúru – na cesty, mosty, prístavy, programy ochrany životného prostredia. Nechcem hovoriť o korupcii, lebo na to treba mať dôkazy, no v každom prípade tie peniaze nepriniesli sľubovaný efekt. V prípade Grécka spočíval hlavný problém zrejme v tom, že to nebola nikdy skutočná demokratická spoločnosť, podobne napokon ako v Poľsku. Grécko nikdy predtým nemalo prostriedky na spoločensko-hospodársky rozvoj. Keď sa objavili európske peniaze, vyvolali prvú diskusiu na túto tému. Gréci sa začali prieť o to, akú prioritu si zvoliť. Efekt bol ten, že si týchto priorít vybrali príliš veľa, a peniaze putovali na množstvo rozličných miest – je jasné, že všade boli potrebné, ale v konečnom dôsledku nepomohli spoločnému rastu.

Ako sa rozhodne Poľsko? Vykročí cestou Grécka alebo Írska?

Myslím si, že z gréckeho príkladu sa možno poučiť, a to čím najrýchlejšie. Gréci tvrdia, a rôzni odborníci to potvrdzujú, že oneskorený efekt podpory zo strany európskych fondov sa napokon aj tak objavil. Spoločenskí partneri sa naučili spolu komunikovať a vyberať si ciele. Aký bol efekt? V posledných rokoch sa peniaze EÚ začali využívať lepšie, a Grécko dohonilo krajiny sféry spoločnej meny. Okrem toho nemožno zabúdať na geopolitiku a periférne postavenie Grécka. Iste, všetci by sme si želali, aby sa Poľsku darilo tak ako Írsku, aby prešľapov bolo čo najmenej, a aby Poľsko od prvého dňa vstupu do EÚ dokázalo prostriedky z únie využiť čo najlepšie, tak, aby zostava cieľov regionálnej politiky zodpovedala tomu, čo je potrebné vo Varšave, Krakove, Olsztyne, a aby nešlo o zostavu bruselských cieľov. Pretože, pokiaľ nebudeme mať nijakú koncepciu, do istej miery nám ju nadiktuje Brusel.

Nehrozí, že keď sa ten prúd peňazí z Bruselu objaví, bude pre Poľsko znamenať len a len ťažkosti? Môže predsa prehĺbiť už jestvujúce regionálne rozdiely, hoci už len preto, že Varšava bude prostriedky vydávať lepšie než Bialystok alebo Radom. Ak na druhej strane pomoc z EÚ prehajdákame, spôsobíme infláciu.

Jestvujú tri druhy nebezpečenstva: Po prvé, že nebudeme schopní vydať tie peniaze v súlade s európskymi procedúrami, a jednoducho nám prepadnú. To sa stalo niektorým členským krajinám v prvých rokoch po ich vstupe do EÚ. Sú to zložité procedúry. Okrem toho musia byť apolitické a administratíva musí byť pripravená.

To znamená, že sa treba naučiť brať.

Presne tak. Druhé nebezpečenstvo spočíva v tom, že ak sa nám podarí peniaze z únie získať, ale nebudú vybrané najefektívnejšie projekty, ktoré navyše nebudú tvoriť koherentnú regionálnu politiku, môže to spôsobiť rozličné bočné efekty, ako napríklad infláciu alebo to, že poľské firmy nebudú schopné zúčastňovať sa na konkurencii a nebudú vedieť poriadne vydávať európske prostriedky, pretože na to nebudú pripravené. Tretie nebezpečenstvo hrozí zo strany administratívy – silné administratívne centrá budú predstavovať lepšie projekty a s väčšou ľahkosťou budú získavať na ne peniaze. V súlade so zásadami EÚ bude treba nájsť na každé tri eurá zo spoločného rozpočtu najmenej jedno euro doma. Je to de facto viac, než tvorí DPH a určité počiatočné výdavky na projekt, ktoré sa nevracajú späť. Chudobnejšie centrá budú mať väčšie problémy s nájdením tých peňazí než bohatšie.

Čo teda treba robiť, aby sa štruktúrna pomoc dostala do tých regiónov, ktoré ju najviac potrebujú, a nie do Varšavy, ktorá, pokiaľ ide o rozvoj, akoby už v Európskej únii bola?

Aj Varšava potrebuje európske prostriedky, napríklad na rozšírenie letiska a diaľničné obchvaty. No európske peniaze sa musia dostať do chudobných regiónov. Tie však musia najprv predstaviť dobré projekty – nemôže to byť sociálna pomoc, lebo tu nejde o sociálnu, ale regionálnu politiku. Mimochodom, Poľsko už navrhlo, aby do prípravných programov na vstup do EÚ boli zaangažované štyri východné, najchudobnejšie vojvodstvá, a Sliezsko. Už teraz to vyvolalo kritiku, lebo bohatšie vojvodstvá, ktoré budú schopné využiť európske prostriedky najviac, nebudú tak dobre pripravené na ich využitie. Takisto sa však môže stať, že v chudobnejších vojvodstvách nebudeme schopní realizovať veľký počet malých projektov…

…efektívne likvidujúcich nezamestnanosť, lebo si vyberieme veľké projekty, napríklad diaľnice, ktoré budú realizovať západné firmy.

Presne tak. Na vydanie 100 miliónov eur, na doškolenie ľudí a vytvorenie pracovných miest v malých a stredných firmách potrebujeme niekoľko tisíc projektov, z ktorých každý musí zodpovedať európskym normám. Vydanie tých peňazí na cesty alebo na veľkú čističku predstavuje len jeden projekt, ale také investície zhodné s európskymi štandardmi, už robiť vieme. Aj tie projekty, samozrejme potrebujeme, lebo máme obrovské meškanie, ale dobrá regionálna politika musí byť kompozíciou troch priorít, a najmä investície do ľudí. V EÚ sa podpora malých a stredných podnikov uskutočňuje práve v rámci regionálnej politiky.

To znamená, že slon podporuje produkciu porcelánu.

Nie, ide mi o niečo iné. Vďaka európskym peniazom budú môcť malé firmy využiť napríklad poradenstvo a robiť podnikateľské plány. Vo veľmi chudobných regiónoch budú môcť získavať prostriedky z únie na to, aby zaplatili štyri pracovné hodiny denne poradcovi, pokiaľ mu z vlastného vrecka zaplatia piatu. V bohatších regiónoch, ale stále vo sfére, ktoré neprekračuje 70 percent bohatstva únie, tak, ako sa to ustanovilo v Berlíne (mimochodom, v tejto sfére je celé Poľsko), bude táto proporcia opačná: len každá piata hodina bude zadarmo. Únia dokáže dávať aj lokálne.

Kde sa majú, vzhľadom na centralizovaný poľský rozpočet, nájsť prostriedky na doplatenie z vlastného vrecka? Iste ich zoženú vo Varšave, ale nie v Bialystoku alebo v Rzeszowe.

To je kľúčová otázka. Finančné montáže na lokálnom stupni sa nepodaria bez hlbokej reformy systému verejných peňazí.

To je ale naša vec. Bruselu bude dokonca vyhovovať, keď bude mať do činenia len s ministrom financií.

Ale minister financií nenájde peniaze na regionálny rozvoj v štátnom rozpočte. Z vysoko priemyselných krajín patriacich do OECD má Poľsko najhoršie proporcie finančných prostriedkov. Vzhľadom na štátny rozpočet sa polovica vydáva mimo rozpočtu cez rozličné mimorozpočtové cieľové fondy. V konečnom dôsledku sa peniaze aj tak ďalej rozdeľujú centrálne, a v rozpočtoch vojvodstiev ich niet. A pritom práve tie by mali byť – okrem lokálnych samospráv – aktérmi pri získavaní prostriedkov z únie na regionálny rozvoj. Bez decentralizácie verejných financií jednoducho stratíme unikátnu šancu na získanie peňazí z Bruselu na vyrovnanie úrovne rozvoja so západnou Európou. Tá priepasť vznikla vtedy, keď Poľsko odmietlo Marshallov plán a ocitlo sa za železnou oponou. Teraz máme na dosah prostriedky dokonca väčšie než bol Marshallov plán.

Ako si poradiť s tým, že disproporcie v rozvoji vystupujú v Poľsku aj v rámci samotných vojvodstiev, na čo poukazuje hoci príklad bohatej Varšavy a chudobného Radoma – obe sú v mazowieckom vojvodstve? Silné cetrum sa bude vždy usilovať zhrabnúť celú sumu.

S týmto problémom sa únia vysporadúva prostredníctvom subregionalizácie pomoci. Vojvodstvá sme rozdelili v súlade s požiadavkami Bruselu na 44 teritoriálnych jednotiek – niekoľko z nich pokrýva veľké vojvodstvá, zatiaľ čo menšie vojvodstvá tvoria túto jednotku ako jeden celok. V európskom žargóne sa takáto jednotka nazýva NUTS III. Teraz ide o to, aby sa celá stratégia pomoci rozpísala na 44 NUTS III, 16 vojvodstiev a na centrum. V rámci regionálnej politiky EÚ môže radomský NUTS získať väčšiu podporu ako hlavné mesto. Všetko záleží od návrhov.

ROBERT SOLTYK

Gazeta Wyborcza