Slovensko - tajomná a spirituálna krajina. Je to názov správy o stave Slovenska za rok 2006, názov novej učebnice dejín Slovenska pre základné školy, alebo vyznanie básnika? Posledná možnosť je správna, aj keď tým básnikom nazývame fotografa Ľuba Stacha a vyznaním je jeho výstava farebných fotografií v Galérii Mesta Bratislavy v Pálffyho paláci, ktorá potrvá do konca apríla.
Dve mníšky v bielych rúchach sedia v tráve, pozerajú sa do zeme, oči majú privreté, ruky spojené v lone. Dve mladé ženy splývajú nahé vo vode ako nymfy, pozerajú sa do oblohy. Rovnaký pokoj, meditácia, harmónia. Ten istý rytmus, tiché plynutie a jemná erotika. Aj preto ich autor snímky zoradil do jedného obrazu.
Diptych je značka Stachovej fotografickej tvorby, tomuto konceptu je dlhodobo verný. Vytvára dvojice snímok, ktoré majú niečo spoločné ako stratení súrodenci, ktorým buble v žilách rovnaká krv. Ich spoločné črty výraznejšie vystúpia, až keď sa objavia pri sebe.
V 80. rokoch si Stacho všímal plynutie času a to, aká márna, ale pritom ľudská je snaha pred ním utekať. V novej prehliadke podobne ako v knihe spred troch rokov (3 eseje o fotografiách Ľuba Stacha), sa Stacho z hlbokých vrások a zošúverených jabĺčok, ktoré do každej pokožky vpíše čas, odráža do nových sfér. Metafyzické otázky, do ktorých sa v minulom režime ukrýval, nadobudli vo farebnom Slovensku, hystericky sa oddávajúcom globalizačnej a konzumnej vlne, živelnejšie kontúry.
Jednoducho, Stacho uplatňuje svoj overený princíp hľadania podobnosti a rozdielnosti, no súčasne sa mu po revolúcii vysypalo mnoho tém, ktorých sa nebojí, naopak, fascinujú ho. Katolicizmus, mocenský systém štátu, postavenie Židov v tejto „spirituálnej“ krajine, postavenie Rómov v tejto „tajomnej krajine“, ozbrojené sily a slovenskí vojaci v Iraku, konzumné šialenstvo, diktát zábavy, necitlivosť k ľuďom bez strechy, oslabovanie tradícií.
Dve snímky spája tak, aby ich nový význam udieral do očí. Divák sa často môže cítiť, ako keby sledoval bábkové divadlo. Ale keď odhalia bábkoherca, ukáže sa, že všetko je inak - vtipnejšie, nápaditejšie, raz komplexnejšie, inokedy banálnejšie.
Stachove konceptuálne diptychy sú vystavané na formálnych a obsahových podobnostiach, ale nevyžaduje to kategorizáciu do týchto dvoch skupín. Aj autor sa snaží významy dvoch snímok napájať na čo najviac nitiek, aby sa cesta výstavou nezmenila na chaotické blúdenie labyrintom.
Letný bozk mladých spája s bozkom ženy na kríž. Dotyk kňaza na čelo krstených s dotykom sochára, ktorý modeluje sochu. Pod modliacimi sa mníchmi je snímka so sklárom, ktorý sa sústredene skláňa nad svojím výrobkom. Spotené telá vo fitneskách spája s hravými deťmi a pokojný život na vidieku s maskáčmi a mohutnými lietadlami.
Pôsobí to presvedčivo, neunavuje, ale podnecuje. Len občas sa zdá, akoby niektoré motívy mali nad fotografom moc a príliš ich koncentruje. A ešte si dovolíme trochu rúhačskú otázku: nedajú sa niektoré dvojice pozamieňať? Určite áno. Ale našťastie tak, ako sú, fungujú. A dobre. Dokonca pri nich nepoužíva ani návody na jediný platný a konečný význam, pretože diptychy nesprevádzajú názvy, ktoré by ukotvovali ich význam.
Ľubo Stacho zdvihol kotvy, aby na Slovensku objavoval staronové ostrovčeky. Jeho Slovensko nie je len tajomné a spirituálne, je aj vtipné, smutné a minimálne také poetické ako biele kvety na rozkvitnutom strome uprostred noci.
