V poslednom čase prevládajú v našich výstavných miestnostiach najrôznejšie exhibície estetična. To by samo osebe nemuselo byť zlé, divné je však, keď sa týmto pretekom v ovládaní štetca pridávajú verejné či politické manifestačné dimenzie. Dožívajúci socializmus tu predsa už pred polstoročím definitívne pochopil, že boj proti „abstrakcii“ je nielen márny, ale aj zbytočný.
Ak za tejto ešte vari stále trvajúcej situácie nabral sochár Juraj Meliš odvahu priznať sa - tentoraz už bez krycej masky zábavy a smiešna - k bôľu z tohto sveta, treba toto v poslednom čase už vari ojedinelé gesto občianskej odvahy privítať. Hneď pri vstupe do jeho najnovšej výstavy Dies irae víta návštevníka hrdo vztýčená figúra: symbol, ktorým sa v časoch nástupu avantgardy oslavoval ešte hrdý a nepokrčený jedinec.
Pevne previazané drevené kláty predstavujú však postavu človeka stále silnejšie uväzneného v drôtenej klietke. Postupne sa východisková figúra viditeľne zmenšuje, jej kovová klietka je čoraz zreteľnejšia. V istom momente tejto názornej retrospektívy dejín vstupuje do hry farba, predovšetkým dominujúca červená.
Človek je už pevne pripútaný na štandardne ohobľované dosky. Na jednom z týchto panelov je jedna z postáv už ovinutá ostnatým drôtom, tá druhá už následne vie, čo má robiť, aby sa jej to tiež nestalo.
Rekvizitou, ktorú už nemožno nevnímať, je takto vždy krikľavá červená farba a ozdobne inštalované zvyšky drôtov. Chrbát jednotlivých panelov prikrývajú nápovede typizovaných, tentoraz už bezfarebných „budovateľských“ tehál. Na poslednom paneli sú už spustené rolety. Explózia je zdanlivo pri konci.
Pred vchodom do priľahlej miestnosti kričí značka zákazu vstupu. Na prvý pohľad sa zdá, že aj tu sú k sebe priradené akosi čudne prihrbené ľudské figuríny. Z bližšieho pohľadu vidieť iba stôl, prikrytý zeleným či modrým súknom, na stole starostlivo zabalené vaječné ovaly - asi ustrnuté ľudské hlavy. Na nich neúnavne tikajúce hodinky, nastražené zrejme na nadchádzajúci explozívny výbuch. Treba ešte výrečnejší prímer hroziacej katastrofy?
Vráťme sa však k úvodnej charakteristike slovenskej výtvarnej scény. Ešte pred známymi tragickými prímermi sochára Jankoviča sa pokúšal o varovný obraz obklopujúcej odľudštenej skutočnosti povedzme už Majerník, Jakoby, Filo či Paštéka. A spolu s Jankovičom - a po ňom - Bartoš, Filko, Kern, Sikora, Budaj, Kalný a ďalší.
Umelci, ktorí sa odmietli ukryť do medzičasom už opancierovanej a bezpečnej sféry estetična. Namiesto úniku úškrn nad beznádejne upadnutou skutočnosťou, beznádejne utopické návrhy na jej zlepšenie a len potom a mimochodom, ak vôbec, návrhy na novú redakciu estetična.
Varovné je, že ide o generáciu, na ktorú sa dnes akosi nepochopiteľne zabúda.
Pripomeňme si: v Amerike usídlený Japonec On Kawara (ročník 1933) sa kedysi rozhodol každý deň a každú hodinu poštou zasielanými pohľadnicami, zemepisnými kartami a ináč dokumentovať, kde sa práve nachádza. Toto isteže pozoruhodné odhodlanie, jeden z originálnych dokumentov konceptualizmu 70. rokov, nič obzvlášť zaujímavé nepriniesol.
Ak to isté urobil slovenský autor v tom istom čase no v inom priestore, ozvučil, často pritom aj nechcene, nielen samého seba. Naši umelci mali (a majú?) to perverzné „šťastie“ zviditeľniť takpovediac plasticky osudy nás všetkých, ak chceme širšie a všeobecne platné, stále ešte vari dramatické dejiny.
Autor: Tomáš Štrauss Autor je bývalý docent estetiky UK
