Dynamický strih, žiadne hluché pasáže, žiadne rozvláčne, nafúknuté výpovede. Jasné, výstižné slová zainteresovaných ľudí, sem-tam okorenené mierne uletenou poznámkou, ktorá ešte priklincovala vážnosť témy. Václav Postránecký sa síce občas pikantne pohojdával vo svojich výpovediach na hranici pátosu, zoširoka a s výraznou dikciou činoherca vysvetľujúc poslanie Národného divadla, ale nešlo o žiaden zbytočný pátos.

Ruchy, zvuky, profesionálne vyvážené obrazy, vypracované ako v celovečernom filme, boli doplnené inteligentným komentárom. Rytmus občas natrhli čarovné scénky nakrútené akoby zboku domácou kamerou či rukou amatérskeho filmára: ministerka Helena Třeštíková odovzdáva menovací dekrét novému riaditeľovi, ten po chvíli otvára dvere divadla a naťahuje ruku k miestnemu informátorovi - „dobrý den, tak já jsem nový ředitel, dnes nastupuji do práce“. A pomedzi kvalitné, vecné a dobre zoradené informácie sa celým dokumentom ako červená niť tiahla veta, ktorú vlastne nikto nevyslovil: Čechom na ICH Národním záleží. Takýchto príjemných dvadsať minút o našom divadle som so Slovenskou televíziou zatiaľ „náhodou“ neprežila.