O bábkohercoch sa hovorieva, že študovali svoj odbor, lebo ich nezobrali na to 'ozajstné' činoherectvo. Aj keby to tak bolo, vôbec to neprekáža. V bábkoherectve sa, ako hovoria ľudia od fachu, môže všetko. V princípe je však iné ako činohra – menej individualistické. Už počas štúdia ide predovšetkým o komplexné videnie a schopnosť tvoriť v tíme.
Dôkazom osobitého čara je predstavenie Krysiar, ktoré česko-slovensko-chorvátsky študentský tím predstavil pod režijným vedením absolventky Pavlíny Musilovej.
Inšpiráciou bola novela českého spisovateľa a dramatika Viktora Dyka, ten sa zase inšpiroval saskou povesťou o Krysiarovi z 13. storočia.
Protagonisti rozohrali dielo štylizovane. Nevzbudzovali hlboké emócie. Prostý príbeh o láske, hrdosti, vine, hriechu a treste podali v takpovediac ľahkom štýle. Ten však spôsoboval zimomriavky. Prácu s príbehom totiž vzali vážne. Kostýmy a účesy im sadli ako uliate, hoci boli dizajnovo pomerne náročnou, akousi neobarokovou paródiou. Nechýbali bábky, ktoré podčiarkli poetiku, nie infantilitu. Pohyby karikujúce postavy boli smiešne, no zároveň slúžili ako výstraha pre pretvárku. Aj preto sa dal text vnímať do určitej miery ako zvukomalebný materiál. Nie všetci herci síce ovládali ľúbozvučnú slovenčinu, predstaveniu to však v tomto prípade dodalo neobvyklý, nevinný rozmer. Študenti bábkoherectva v ňom ponúkli oslobodzujúci pocit, že všetko na svete je hra, ktorá sa dá poctivo žiť.
