Pitvaním dávneho mýtu a hľadaním seba v ňom nadviazali na januárového Anjela s depkou. Tam anjel strážny, tu Orfeus a Euridika.
Hevier ako principál a hlavný performer súboru pracuje so skupinou mladých stredoškolákov zo Senice a Bratislavy. Občasná neistota hercov striedaná zábleskmi úspešnej improvizácie a vtipu dodáva predstaveniam odzbrojujúci pôvab. Prázdne miesta Hevier okamžite vypĺňa režírovaním na scéne. Tak to bolo najmä v prvších predstaveniach, kde boli mladí herci tvrdo vystavovaní improvizácii. V Orfedike urobili krok od aninietakdivadla ku klasickému divadlu. Nie ako k cieľu, ale ako k niečomu, čo chcú prebádať.
Klasického dialógu je málo, situácie sa často zahrajú mimicky alebo tancom. Dialóg je užitý atraktívne, napríklad: herečka, ktorá hrá zároveň Hádesa i jeho ženu Persefonu, hovorí sama so sebou dvoma profilmi svojej tváre. Herci hrajú predovšetkým seba ako hercov a svoj problém s postavou, vzájomne si radia. Ešte predtým je tu však Hevier rozprávač, ktorý si ich vymyslel a pridelil im úlohy. Pri obsadzovaní vynaliezavo aplikuje zásadu zvýznamňovania predošlých motívov. Dievča odmietnuté ako predstaviteľka Euridiky zrazu vystúpi ako jej alter ego. Pani z publika, ktorá odpovedala negatívne na otázku či chce hrať, zrazu prijme rolu a parochňu jednej z bakchantiek, vlastne kaviarenských dám útočiacich na Orfea v novej verzii príbehu. Prvá verzia sa totiž skončí klasicky – zlyhaním Orfea. Preto kým Hevier rozprávač zúri nad ničotnosťou svojho hrdinu, herečky snujú alternatívu – feministickú. Zomrieť má Orfeus a vyslobodiť ho pôjde Euridika, lebo žena vie pre lásku urobiť viac. Slaboch Orfeus však zlyháva už na zemi – v sentimentálnej nečinnosti sa upíja na smrť a akosi ho už niet prečo vyslobodzovať, vzniká zmätok, stráca sa zmysel a zlyháva snaha o pozitívne vyznenie. Vtedy principál vyhlási koniec rozmotávania a zavelí: „Poďme žiť!“ Cháron prepúšťa Euridiku i divákov, ktorí sa nevedomky stali obeťami Hádesa prechodom zo zákulisia do hľadiska.
Na tvorivom zoskupení Aninietakdivadla je zvláštne, v akej zhode tu vedľa seba existujú dva odlišné princípy tvorby predstavenia. Mladší členovia sa zúčastňujú kolektívnej tvorby, spoluvytvárajú text, kostýmy, hudbu, na druhej strane ich starší kolega akoby pokračoval vo svojich one-man-show. Ako rozprávač vedie monológy, prednáša o rozprávačskom povolaní, vo vlajúcom plášti chodí medzi zapálenými sviečkami, sadá si, kreslí do knihy masky a znaky, hrá rozprávača ako divadlo jedného herca. A predsa sa nezdá, že by sa dajako vymykal či vystupoval do popredia.
Aninietakdivadlo hráva v Štúdiu 12 od januára minulého roku. Nerobí reprízy, každé jeho vystúpenie je originál.
Autor: Jozef Fabuš
