Ján Grexa.

Prečo ste zmenili pôsobisko a teraz dochádzate do Brna?

Lebo som dosiahol vek 65 rokov a vtedy už predĺženie pracovnej zmluvy musí schváliť akademický senát. Zhodou okolností sa v senáte ocitli ľudia, ktorým veľmi nekonvenujem, zistili, že nepotrebujú profesora. Nuž a v Brne je nová podobná vysoká škola - Fakulta sportovních studií, kde mi naopak s radosťou ponúkli miesto. Prišiel som do lepšieho, pretože som tu našiel nenaštrbené medziľudské vzťahy.

To sa vám, pokiaľ viem, v živote nestalo prvý raz.

Dvakrát som odchádzal z pracoviska nie z vlastnej iniciatívy. V roku 1968 som učil v mojom rodisku v Brezne na strednej škole. Prišla sovietska invázia a ja som so študentmi robil plagáty a letáky. Za normalizácie museli nájsť hlavu miestnej kontrarevolúcie a miestni súdruhovia ju našli vo mne. Preto ma zo školy vyhodili. Našťastie, nikdy som nebol v strane, preto to bolo ľahšie. V bratislavskej FTVŠ vtedajší docent Jaromír Perútka, ktorý ma poznal ako volejbalistu, hľadal asistenta pre dejiny športu. Keďže som vyštudoval dejiny so slovenčinou, bol som vhodný kandidát.

Čo sa stalo po vašom nástupe na fakultu telesnej výchovy?

Začali ma vyšetrovať na ŠtB v Banskej Bystrici. Kapitán ŠtB mal zmysel pre objektívnosť a hoci na mňa naváľali kontrarevolučné hriechy za celé Brezno, dokázal som mu, že som z toho takmer nič neurobil. Na fakulte sa zachovali korektne. Keďže ma vyšetrovanie zbavilo viny, nechali si ma. Na FTVŠ som si postupne zvyšoval kvalifikáciu až po profesúru a prežil tam až do polovice lanského roku v podstate väčšinu profesionálneho života.

Ide humor dokopy so športom?

Humor ide dokopy so všetkým, pretože každá oblasť života má nárok na humorný uhol pohľadu. Humor je radosť a zábava a to isté je aj šport. S humorom je navyše všetko ľahšie. Aj to súkromie.

Vy nie ste typ ako Milan Markovič, ktorý je v súkromí veľmi vážny človek?

Aj ja som podobný. Študenti ma asi považujú za veľmi vážneho, prísneho a náročného pedagóga. Viem oddeliť prácu od zábavy. Myslím, že je to tak vo všeobecnosti, že humoristi sú napospol vážni ľudia, ktorí sú smutní a humorom sa potrebujú vyliečiť. Ja som navyše introvert, skeptik až pesimista. Keď moje pochmúrne prognózy nevyjdú, dokážem sa veľmi tešiť.

Vy však oplývate takým humorom, že sa duša usmieva.

Istotne mám radšej humor, keď sa duša usmieva, ako keď sa ústa "rehocú". Hurónsky smiech je síce niekedy veľmi dobrý a ak sa humoristovi podarí naplno rozosmiať publikum, veľmi dobre to padne, no uprednostňujem jemný a neprvoplánový humor typu Tomáša Janovica. Pri jeho aforizmoch sa neplieskate po stehnách, ani sa nechytáte za brucho, ale tiež sa vám smeje duša.

Beriete zmysel pre humor ako boží dar alebo ako výsledok racionality, pracovitosti a invencie?

Je to aj boží dar, veď na všetko treba kúsok talentu - na šport, umenie, a teda i na humor. Možno je to i genetické, pretože aj môj otec bol vraj veselý človek. Žiaľ, nepoznal som ho, pretože umrel, keď som mal dva a pol roka. Zmysel pre vtip som rozvíjal aj čítaním a sledovaním humoru. Ako dieťa som pri rozhlasovom prijímači hltal Ferka Dibarboru a Uja z Detvy, neskôr ako vysokoškolák som obdivoval Lasicu a Satinského. Ale vedel som, kto je Werich a Voskovec, Suchý a Šlitr, Šimek a Grosmann či svěrákovsko-smoljakovskí cimrmanovci. Doteraz mám doma bohatú knižnicu humoristickej literatúry, v ktorej si listujem, keď mi je smutno. Okrem toho som zistil, že humorné slovo je silná zbraň a vyhráva nejednu bitku. Bolo to potrebné, lebo moja mama ma vychovala veľmi defetisticky. Nikdy som sa nebil a starší ma vždy zachránili a ubránili ako polosirotu.

Zistili ste, že humor je dobrá zbraň?

Najmä irónia je naozaj dobrá zbraň. Nemusím sa vadiť ani biť. Stačí oponenta s prepáčením zhovädiť a mám pokoj. Zistil som, že to zaberá aj u agresívnejších študentov. Nikdy som v škole nemal problémy s disciplínou a aj keď ma možno počas štúdia nemali študenti veľmi v láske, teraz sa so mnou radi pozhovárajú a hlásia sa ku mne.

Aj doma pri riešení rodinných problémov?

Čo nedoškriepime, to dosmejeme. S manželkou sme spolu 42 rokov a ona má našťastie zmysel pre humor, no dokáže byť aj tvrdohlavá, ako všetky ženy.

Roky prispievate do Mostov. Čím vás oslovuje idea čechoslovakizmu?

Idea národného čechoslovakizmu ma nikdy neoslovovala, pretože táto doktrína hovorila o jednom československom národe a ako vieme, my sme národy dva. Iná vec je politický čechoslovakizmus, teda spolužitie Čechov a Slovákov v spoločnom štáte, pretože dva národy spolu mohli viac dokázať a rozvíjať sa. Mrzelo ma preto, že keď sme konečne tieto vzťahy po roku 1989 mohli rozvíjať na demokratickom základe, rozdelili sme sa. Nebol som toho zástancom. Jediné pozitívum, ktoré doteraz vidím, je fakt, že Slovensko nedopadlo tak zle, ako som predpokladal. Aj keď štartovalo so strašnou vládou a jej katastrofálnym morálnym kreditom. Fajn je aj to, že konečne sa nemáme na koho vyhovárať a za všetko si môžeme sami. Hoci i teraz sa opätovne naháňajú populistické body hľadaním vinníkov mimo „dobrých" Slovákov.

V Andrásyho relácii Dereš sa vždy znova podrobujete skúške pohotovosti. Aké to je - rýchlo vymýšľať vtipnôstky, bonmoty a slovné hračky?

Niekedy to človeku sadne, inokedy je to ťažšie. Teraz dostaneme podklady trošku dopredu, preto je to ľahšie. Kedysi sme odpovedali aj v druhom kole, kde sme mali 40 minút času na odpovede pre publikum. Na prácu potrebujem pokoj a hermeticky uzavretú miestnosť. Preto to bolo v spoločnej šatni plnej ruchu náročné, ale o to viac som sa tešil, ak sa mi niečo podarilo. Považoval som to nielen za skúšku mojej pohotovosti humoristu, ale aj za prejav duševnej kreativity. Myslím si, že vysokoškolský učiteľ, ktorý je kantor aj vedec v jednej osobe, potrebuje byť stále kreatívny a neustále mať, ako Česi hovoria, „nažhavený mozog".

Humorista na Dereši je vaša knižka, ktorá je plná aforizmov, scénok a vtipov z televíznej relácie. Ako táto vznikla relácia?

Dereš je výmysel Olivera Andrásyho, ktorý pôvodne vznikol v rozhlasovej podobe ako Humorikon. Humoristi odpovedali na otázky poslucháčom. Začínali sme tam so Stanom Radičom, Zdenom Luknárom - neskôr, keď sa Stano stal poslancom SNR - ho nahradil Jano Snopko. Postupne relácia zanikla a v roku 1999 dostala televíznu podobu. Spočiatku som tomuto projektu veľmi neveril, pretože som v ňom nevidel nič televízne. Dával som tomu životnosť rok - dva a mýlil som sa. Dereš má stálu sledovanosť a popularitu vďaka tomu, že ide o skladačku žánrov. Zatiaľ sme pozerateľní.

Nie je zvláštne, že kombinácia veľkomožného pána so všetečnou slúžkou sa ešte stále vidí ľudom smiešna?

To dokazuje fakt, že verejnosť je stále konzervatívnejšia ako tvorcovia. Ak to má úspech v súčasných časoch peoplemetrov, prečo by sme nevyhoveli? Žiaľ, pomaly nám diváci a poslucháči diktujú, čo máme povedať. Napríklad pripravím si odpoveď, na ktorej si popracujem, ale odozvu nezaznamenám. Oveľa väčší ohlas majú fóriky, keď sú jednoduchšie. Potlesk divákov určuje, čo zostane v relácii a čo nie. Tomu hovorím diktatúra diváka. Ale na druhej strane, čo by sme boli bez divákov? Tí derešácki (či ž priami, alebo televízni) sú milí a dávajú aj mne najavo svoje sympatie.

Je slovenský humor niečím špecifický napríklad tak, ako anglický alebo židovský?

Ani veľmi nie. Aj na Slovensku máme humoristov, ktorí sa vyznačujú suchým, anglickým alebo intelektuálnym humorom. Osobitý je naozaj židovský humor. Ale inak veľmi nemožno hovoriť o špecifických národných humoroch, ako o nemeckom či slovenskom. Nemecký konzumný divák je v tomto smere možno ešte horší ako slovenský.

Existuje však dlhá tradícia maďarskej politickej satiry...

Kedysi sa o nich hovorilo, že je to "najsrandovnejší barák v politickom (socialistickom) lágri". Naozaj Maďari majú zmysel pre humor, ibaže ja nehovorím po maďarsky, tak som ich humor nemohol konzumovať. Aj český humor vie byť špecifický. Nie však národne, ako skôr tvorcami.

Vo vašej knižke Malé dejiny slovenskej rodiny je hlavná postava Béla Tóth. Do akej miery má autobiografické črty?

Iba sčasti, najmä ak ide o rodinné sekvencie. Aj jeho dokáže manželka vytočiť, tak, ako mňa - alebo každého iného dlhodobo ženatého muža. Rozhodne sa však nepovažujem za Bélu, ktorému konvenuje každý režim, v ktorom sa dokáže uplatniť. Béla Tóth je syntézou viacerých ľudí, ktorých poznám. Vymenil gardistický kabát za komunistický a ten zasa za oblek demokrata. To však nie je špecifikum Slovenska. Takí sú ľudia. V každom národe je väčšina obyvateľstva ochotná vzdať sa demokratických práv za sociálne výhody. Nie sme o nič lepší ani horší ako iní. Možno sme pasívnejší ako Česi a viac sa spoliehame na cudziu pomoc „len bite, len tnite, veď vás pánboh skára".

Čo vás podnietilo k písaniu humoru?

Vždy som mal k nemu vzťah, najprv cez knihy. Tým, že sme zostali tri deti, povojnové roky boli ťažké, ale knižky boli pomerne lacné, takže boli u nás v rodine vždy v móde. Ako vysokoškolák som začal aj s kresleným humorom, na Chalúpkovom Brezne (súťažnej prehliadke učiteľskej tvorivosti) som sa ním prezentoval a pár obrázkov mi zobrali do Učiteľských novín. Tam bol redaktorom Stano Štepka a ja som pokračoval s kresleným humorom. Postupne som začal písať humoristické scénky, aforizmy, rozhlasové kabarety, pásma a podobne.

Pred aj za menom máte akademické tituly. Urobili ste si niekedy žart aj z vašich kolegov - akademikov?

Keď som chodieval na kolégiá rektora univerzity, či už ako dekan FTVŠ, alebo podpredseda celouniverzitného senátu, zistil som, že tam majú kolegovia dekani ostatných fakúlt oveľa väčší zmysel pre humor ako kolegovia na fakulte v kolégiu dekana. Prípadne väčšine fakultných kolegov nekonvenoval môj typ humoru, nuž žartov veľa nebolo. Na účet niektorých exkolegov či exkolegýň (zdôrazňujem iba niektorých!) som humor viac vložil do knižky Malé dejiny malej slovenskej rodiny a raz aj do derešáckej odpovede. Na otázku, prečo sliepky kotokodákajú, keď znesú vajce, som zakontroval: To je v poriadku, keď znášajú, nech si zakotkodákajú. Ale na mojom pracovisku je zopár sliepok, ktoré čím ma menej znášajú, tým viacej kotkodákajú. A tak ma zniesli z fakultného sveta, aby mi nechtiac prihrali lepšiu štáciu.

Populárny slovenský humorista Ján Grexa (66) je známy nielen z vtipných a pohotových odpovedí v zábavnej relácii Dereš, ale aj ako autor epigramov, aforizmov, humoristických a satirických poviedok, scénok. Je členom Slovenského olympijského výboru a predsedom Slovenskej olympijskej akadémie. Z tohto prostredia napísal tri knižky - Naši olympionici, Olympijské hnutie na Slovensku a Olympijská výchova, pre deti Olympijskú abecedu. Je ženatý, má dvoch synov Borisa (39) a Patrika (37), dve vnučky Barborku (14) a Ninku (9).