BRATISLAVA. „Keď sa stretnem s mladými, vždy im pripomínam: Ak chcete mať peknú budúcnosť, zaujímajte sa o minulosť – inak idete ako slepci,“ vraví Augustin Bubník, sprvu slávny hokejový bek, neskôr chýrny hokejový kouč a medzitým – väzeň.
Hoci bol majstrom sveta, prokurátor preňho žiadal trest smrti. Napokon dostal „iba“ štrnásť rokov a z nich si odsedel päť.
„Keby nás povešali, vedelo by sa o tom viac,“ povzdychol si v spoločnosti členov Konfederácie politických väzňov Slovenska, ktorá koncom minulého týždňa zorganizovala seminár Športovci v komunistických väzeniach.
Hýčkaní, no podozrievaní
„Šport bol vo všetkých totalitných režimoch hýčkané dieťa. Moc napriek tomu neváhala vyhlásiť za vlastizradcov aj športovcov – zvlášť v päťdesiatych rokoch,“ konštatuje slovenský športový historik prof. Ján Grexa, ktorý dnes prednáša v Brne. „Športové výpravy na cestách do zahraničia v tom období bežne sprevádzali spolupracovníci Štátnej bezpečnosti, ktorí mali hlavnú úlohu zabrániť emigráciám alebo aspoň zdokumentovať ich pozadie,“ pripomína Juraj Kalina z Ústavu pamäti národa.
Futbalové kvarteto chýrneho bratislavského Slovana, z ktorého žije už len Michal Benedikovič, poslal súd do uránových baní v Jáchymove ešte aj vo februári 1958.
Český hokejista Augustin „Gusto“ Bubník bol už v tom čase znova na slobode. „Dvadsiateho tretieho januára 1955 som vyfáral z bane, naložili ma do auta a vyhodili pred bránou tábora,“ spomína. „Neskôr som sa dozvedel, že nám vtedajší prezident Antonín Zápotocký, hokejový fanúšik, udelil amnestiu.“
Nemohol tomu uveriť
Vôbec nevyzerá na to, že budúci rok oslávi osemdesiatku. Jazykom narába ako voľakedy hokejkou. Cítiť, že nesedel len v base, ale aj v českom parlamente.
Keď ho zavreli, mal však iba 21 rokov.
„Bol som mladý a naivný. Zažil som slávny návrat z majstrovstiev sveta 1949. Vlak dorazil do Prahy s osemhodinovým meškaním, lebo v niektorých mestách nahnali na koľaje aj kravu, len aby nás zdržali a oslavovali s nami. Na hlavnom nádraží nás vítal premiér Zápotocký aj minister Kopecký, potom nasledovala triumfálna autobusová cesta Prahou. Tomu, čo sa udialo o rok, som sprvu vôbec nechcel veriť,“ priznáva.
Nečudo, ide o unikátny prípad: štát poslal za mreže takmer celé reprezentačné mužstvo a dva roky vôbec neobsadil svetový šampionát.
Pritom Bubník je presvedčený, že Československo malo vtedy takú generáciu hokejistov, ktorá mohla pár rokov kraľovať svetovému hokeju.
Víza boli len zámienka
Odlet tímu na svetový šampionát 1950 do Londýna bol naplánovaný na sobotu 11. marca 1950. „Prišli sme naň rovno zo sústredenia v Kladne. Po dlhom čakaní nám doniesli na podpis vyhlásenie, že sa zriekame majstrovstiev na protest, že jeden z rozhlasových reportérov nedostal britské víza. Odmietli sme ho však podpísať,“ spomína Bubník.
S Čechom Josefom Laufrom mal cestovať Slovák Štefan Mašlonka, toho však na poslednú chvíľu vymenili za Otakara Procházku.
Asi v dôsledku vyšetrovania prípadu z londýnskej olympiády 1948, na ktorej legendárnej rozhlasovej dvojici vypovedali linky a vypomohli im kolegovia z britskej BBC. Mašlonku vzápätí úplne odstavili od mikrofónu a „upratali“ do agentúry.
Udeľovanie víz bolo pred pol storočím zdĺhavejšie ako dnes. „My sme si však zistili, že ich Briti v deň odletu udelili aj náhradnému reportérovi a pochopili sme, že ide zámienku,“ vraví Bubník.
Záťah v Zlatej krčme
Keď v pondelok mužstvu definitívne oznámili, že do Londýna necestuje, jeho menšia, moravská časť sa pobrala na nádražie a väčšia do krčmy. Do „zlatej hospudky“, ako nazývali reštauráciu za Národným divadlom, obľúbenú medzi hercami „zlatej kapličky“ aj „zlatými chlapcami“ z tímu hokejových majstrov sveta 1947 a 1949.
„Bola harmonika, boli gajdy, bolo čo piť, bol dôvod,“ vykresľuje Bubník. A boli aj dvaja nenápadní páni pri výčapnom pulte. Keď rozhlas večer oznámil štátnu verziu ich neúčasti na šampionáte, hokejistom sa dvihla žlč. O dve hodiny bol vnútri kordón policajtov.
Tak sa v roku 1950 začal proces s „protištátnou skupinou Modrý a spol.“. Názov dostal po brankárovi Bohumilovi Modrom, ktorého po vojne pokladali za najlepšieho v Európe a lákali ho aj do NHL.
„Minister Kopecký mu sľúbil, že ho pustí do zámoria v prípade, že bude chytať na majstrovstvách sveta 1949. No nedodržal slovo a tak Bóža, vyštudovaný architekt, sa vzdal reprezentácie. Preto, pochopiteľne, nebol s nami ani v reštaurácii. Zatkli ho až dodatočne, o desať dní,“ vysvetľuje Bubník.
V pozadí bol kapitán?
Našili im velezradu, hanobenie vlasti, útok na verejného činiteľa, ublíženie na cti... V procese s vylúčením verejnosti, ktorý trval dva dni, žiadal prokurátor pre Modrého aj Bubníka trest smrti.
Napokon prvý dostal pätnásť a druhý štrnásť rokov. Stanislav Konopásek dvanásť, Vladimír Kobranov a Václav Roziňák po desiatich rokoch, ostatní zvyšok do celkového trestu takmer 78 rokov.
„Modrého vyhlásili za šéfa a mňa za toho, kto sa poznal s americkým konzulom v Prahe,“ vraví Bubník, ktorý zažil sadizmus dozorcov na Hrádečku, v Plzni na Boroch aj utrpenie v Jáchymove a schudol tridsať kíl.
Podľa Bubníka sa všetko začalo už na Spenglerovom pohári 1948: „Dvaja naši spoluhráči z LTC, ktorí predtým emigrovali, navrhli kapitánovi Vladimírovi Zábrodskému, aby sa nik z nás domov nevrátil a hrávali sme ako exilové mužstvo.
Hlasovanie však dopadlo 8:6 pre návrat. Ráno oznámil: Ide sa domov. S výnimkou dvoch sme sa vrátili. Neskôr sme sa dozvedeli, že chcel za to dvakrát toľko, ako mali dostať ostatní.“
Z tých, ktorí v osudný večer popíjali v Zlatej krčmičke, neodsúdili jediného: práve Zábrodského.
„On to zavinil. Bol konfident, hoci si to nepripustí,“ myslí si Bubník. Zábrodský sa pre Lidové noviny predčasom vyjadril, že asi nie je normálny.
„My vieme svoje,“ trvá Bubník na svojom.
Nenormálne neboli najmä pomery, v ktorých vtedy žili.
Gusto a jeho syn s dlhým a
Bubník zavŕšil kariéru v roku 1962 štyrmi sezónami v Slovane, ktorý so Starším, s Golonkom, Fakom či Černickým skončil trikrát tretí za Brnom. Zažil, ako klub „za 150 pukov a 50 hokejok“ kupoval z pozemkárskeho Kovosmaltu brankára Dzurillu. To už mal Bubník po kriminále. „Slovan mi umožnil po prvý raz po dlhom čase navštíviť západnú cudzinu: Rakúsko. Keď sme prechádzali cez hranice, nafotil som si ostnaté drôty a vyhlásili ma za záškodníka.“ Tvrdí, že jeho rodina je československá: „V Bratislave sa nám narodil syn. Volá sa Gustáv. S dlhým a. V Česku vtedy žili len dvaja Gustávovia s dlhým a – okrem neho ešte Husák.“ Potom sa z Bubníka stal slávny tréner: viedol o. i. fínsku reprezentáciu. „Mal som ponuky aj odinakiaľ, ale povedali: ak niekam pôjdeš, tak do socialistického Fínska. Keď Fínsko na MS 1967 zdolalo Československo, schytal som toľko pľuvancov ako voľakedy v lágroch,“ krčí plecami.
(mo)
