Domov sa dostane občas. Pri jednom z dávnejších rozhovorov si povzdychol: „Tento rok som navštívil 157 krajín.“ Bývalý svetový rozhodca mal perfektný prehľad o našom basketbale. Bol naň primerane pyšný.
Spomenul som si na iný rozhovor. Na majstrovstvách sveta žien v Nemecku 1998 si povzdychol: „Nehráme žiadny veľký basketbal. Ale to blonďavé nižšie dievčatko na krídle, Žirková, je talent, aký som dlho nevidel.“
Slovenky skončili vtedy ôsme, dnes o účasti na svetovom šampionáte iba snívame. Na predchádzajúce majstrovstvá Európy sme nepostúpili, na tohtoročné budeme bojovať v dodatkovej kvalifikácii, hoci sa počet tímov zvýšil z dvanásť na šestnásť. Aj keď máme Žirkovú, stále kontinentálnu hviezdu.
V dobrých časoch si Kotleba zvykol na otázky - ako vníma svet slovenský basketbal: „Ženskú reprezentáciu a Ružomberok poznajú všetci. Ešte tak zdvihnúť úroveň mužského. Potom budeme skutočne veľmoc.“
Včera športový riaditeľ FIBA s prekvapením konštatoval, že nik nepoložil tradičnú otázku o cvengu slovenského basketbalu vo svete.
Odpovedal na ňu sám od seba. „Ešte nás ako-tak vnímajú. Úspechy žien a Ružomberka úplne nevypŕchli. Nevidím to však ružovo. Asi viem, kde je príčina. Nepoznám športovo vyspelejšiu krajinu, v ktorej by za trinásť rokov vymenili šesť prezidentov asociácie a sedem generálnych sekretárov. V priemere dvojročná životnosť. Za taký čas nemožno nič vytvoriť. Neviem, aký je presne stav na ostrovoch Samoa a Kiribati, ale predpokladám, že aj tam nechajú predstaviteľov športového zväzu prežiť dlhší čas,“ povedal s trpkým úsmevom.
