BRATISLAVA. „Keď sme sa pred pár rokmi ocitli v nehostinnom prostredí Sahary, pochopili sme, čo sa myslí, keď sa púšť prirovnáva k droge. Vždy máte chuť sa vrátiť,“ hovorí Juraj Ulrich. Preto vlani s manželkou Danielou štartovali na 1. ročníku diaľkovej rely Budapešť - Bamako. Zvíťazili a tento rok prvenstvo obhájili. O jeden bod.
Potom ich cesta po africkom kontinente pokračovala nesúťažne cez Mali, Niger a Alžírsko. Domov sa vrátili pred pár dňami. Najazdili 20-tisíc kilometrov, v aute trávili 10 až 14 hodín denne. Cez deň sa museli vyrovnať s teplotami do 50 stupňov, po zotmení často mrzlo. Okrem pár nocí v miestnych „hoteloch“, čo strohosťou izieb pripomínali väzenské cely, spali v stanoch pri aute.
Čo s tým má Antoine de Saint-Exupéry?
Rely do Bamaka je lacnejšou alternatívou známejšieho Dakaru a na africkom kontinente kopíruje z veľkej časti trasu slávnejších pretekov. Na porovnanie, manželskej posádke z Bratislavy, ktorú tento rok rozšíril aj reportér a cestovateľ Rasťo Ekkert, stačil rozpočet okolo 300-tisíc, na Dakar by potrebovali aspoň päť miliónov.
Na trať s dĺžkou 7632 kilometrov sa 13. januára z Budapešti (časť štartovala v Londýne) vydalo 105 posádok, do cieľa prišla sotva polovica. Šestnásť etáp prechádzalo cez Európu, Maroko a Západnú Saharu, Mauretániu a Mali. Cieľ v Bamaku bol 28. januára.
Tak ako vlani boli úlohy v posádke presne rozdelené. Juraj Ulrich mal po väčšinu času na starosti šoférovanie, manželka Daniela sa starala o presnú navigáciu. No zobrať volant do rúk nebol ani pre ňu problém. „Domáca príprava vlastne ani nie je možná. Pomohli nám ruské mapy, ktoré sme objavili kdesi na internete, boli najlepšie zo všetkých. No aj tak. To, čo bolo na mape, často nezohľadňovalo realitu.“
Navigáciu organizátori sťažovali rôznymi úlohami, ktorých obsahom bolo niečo vykopať, doniesť, zistiť. Za všetko sa dali získať body.
„Zažili sme mnoho bláznivých situácií, liezli sme na skaly, kopali v zemi, niektoré úlohy sme z taktických dôvodov vypustili. Jedna z úloh bola identifikovať podľa zemepisnej polohy istú malú rybársku obec a zistiť, čím je zaujímavá. Určiť, že je to Tarfaya, nebolo problém. No že v nej Antoine de Saint-Exupéry napísal svoju Južnú poštu bol tvrdší oriešok,“ spomína si Juraj Ulrich.
Rozhodlo sa v Maroku a v Mauretánii
„Organizátori spočiatku nechceli zverejňovať priebežné výsledky. Tak ako vlani. A prvý týždeň sme vôbec nevedeli, ako na tom sme. Až po menšej vzbure sa dali presvedčiť. Najprv sme sa pohybovali v prvej desiatke, časom sme boli tretí,“ hovorí Daniela Ulrichová.
O víťazstve sa rozhodovalo v najťažších, záverečných etapách medzi Mauretániou a Mali. Tu skúsenosti z minulého ročníka Ulrichovcom pomohli.
„V predposlednej etape, ktorá aj vlani rozhodla o našom prvenstve, bola kritickým miestom križovatka ciest. Ísť tou správnou znamenalo prísť do cieľa o niekoľko hodín skôr ako ostatní.“ Jedine slovenská posádka zvolila správnu cestu, lebo ju poznala. Vďaka tomu sa dostala na prvé miesto.
Najmilšou úlohou počas rely bola pomoc dedinke Bilikuate, ktorá často chýba aj na mapách. Okrem zabezpečenia školských pomôcok pre tamojšie deti budú dohliadať na výstavbu novej studne pre dedinku. Pretože voda je tu najdôležitejšia, nijaký iný darček sa jej nevyrovná.
 Úspešná slovenská posádka. Zľava Rasťo Ekkert, Daniela Ulrichová a Juraj Ulrich. FOTO - ARCHÍV J. ULRICHA a SITA |
