halovými ME boli v tabuľkách ďaleko pred ním. Večný talent Konopka? Pod strechou viedenskej haly 2002 dosiahol 20,87 m a bronz. Zobrali mu ho - dopoval. Talent v ťahu?

V sobotu večer v izbe 501 hotela Holiday Inn Birmingham City zdvihol telefón v počuteľne veselej partii hostiteľ - Mikuláš Konopka. Nie talent v ťahu, ale čerstvý halový majster Európy. Ak sme už pri porovnávaní - v tabuľkách sa dostal presne na úroveň Olsena - 21,57 m.

V televízii ste pripomínali suveréna, ktorý ani obočím nenaznačil, že pokus čo pokus lieta ďaleko za váš osobný rekord. Boli ste si taký istý?

"Naopak, bol som nervózny ako pes. Ráno v kvalifikácii, večer pred prvým pokusom. Keď však guľa jasne letela za 21 metrov, o čo som sa márne snažil päť rokov, trochu som sa uvoľnil. Druhý vrh na 21,57 m som už považoval za isto medailový, ba pravdepodobne zlatý. Až do konca súťaže som však nepovolil z ostražitosti. Ani vtedy, keď som mal už titul vo vrecku. Posledný pokus meral 21,40. Bol som v dvadsaťjedenmetrovej forme. To som vedel dávnejšie. Prvý raz som však cítil čosi, čo atlét vie spomenúť, ale nie vysvetliť. Bol to môj deň. Všetko mi vyšlo. Prisahám, cítil som ešte rezervy. Práve víťazný pokus nebol technicky ideálny. Keď sa na tabuli objavila jeho hodnota, pozeral som ako vyoraná myš."

O 21 metrov ste sa usilovali päť rokov, koľko trvalo, kým ste sa prepracovali k dvadsiatke?

"Trvalo to dlhé tri roky. Keď som v roku 1999 dosiahol 19,69 metra bol som si istý, že je to otázka týždňov. Ďalší rok som sa zastavil na 19,96. To je úplne zanedbateľný kúsok. Do omrzenia som potom vrhal okolo 19,70. O rok som v Ostrave z ničoho nič dosiahol 20,66. Už som sa videl dvadsaťjedenmetrový. Atletika chce úžasnú trpezlivosť. A neoblomnosť. Teraz ma čaká ďalšia méta - 22 metrov."

V roku 2002 ste už stáli na kontinentálnom halovom šampionáte na stupni víťazov. S bronzom a výkonom 20,87. O tri týždne boli preč, mali ste pozitívny dopingový test. Nebojíte sa teraz obdoby?

"Od vypršania trestu v roku 2004 ma testovali približne dvadsaťkrát. Vždy som mal obavy. Toho sa už ťažko zbavím. Dodnes tvrdím, že som vtedy vedome nič nebral, ale test bol pozitívny, nevyhováram sa. Povolené podporné prostriedky prirodzene užívam. Ak by tak nebolo, tmolil by som sa možno okolo hranice devätnásť a pol."

Na Birmingham ste sa pripravovali cielene?

"Áno. Každý dobrý zimný výsledok je dobrým impulzom pre leto. Tohtoročnú prioritu majú prirodzene majstrovstvá sveta v Ósake."

Iste budete žiadanejším atlétom pre organizátorov veľkých mítingov, nezmeníte tréningovú stratégiu?

"Na nedostatok ponúk som netrpel ani v minulosti. Na tréningovej stratégii pre hlavnú sezónu nebudeme meniť nič. Úspech z Birminghamu by však mohol mať priaznivý ohlas. Zišlo by sa nám ešte jedno sústredenie v teplých krajoch. Kľúčovým odpichom do roku 2007 bolo trojtýždňové sústredenie na ostrove Tenerife. S dvojčaťom Milom (je slovenský reprezentant v hode kladivom - pozn. red.) a Milanom (Haborákom) sme sa poskladali, aby sústredenie malo špičkové parametre."

Čo vás stálo sústredenie?

"Dovedna presne 270-tisíc korún."

V čom bol jeho úžitok?

"Začal som cestu k zhadzovaniu kilogramov. Potreboval som to ako soľ. Nie som silový typ, spolieham sa na techniku a dynamiku. Vážil som 125 kilogram, dnes mám 110. Zvykol som si vstávať o pol šiestej a sadnúť na bicykel. Potom som behal, chodil do fitnescentra nielen na silové tréningy. Samozrejme som aj posilňoval a päť hodín denne strávil na štadióne. Vrhal som do nemoty, brúsil techniku. Takáto príprava by patrila viacerým. Viem, že zväz robí, čo vládze. Slovenská atletika by si však určite zaslúžila, aby jej konečne začali zobúvať popoluškine črievičky. Robíme veľmi vážny a uznávaný šport a napredujeme. V atletike to nejde rýchlymi skokmi, ale postupne."

Poraďte odtučňovaciu kúru?

"Denne zjem kilo mäsa. Tak som si ich naložil a spucoval polovicu. Bola to drina. Teda, menej jesť a ešte viac sa pohybovať. Za tmy som vstával s atletikou, za tmy som zaspával s atletikou. Prirodzene, často sa mi o nej snívalo."

Dúfate, že raz absolvujte tradičné sústredenie svetovej extratriedy v Juhoafrickej republike?

"To by bol ideál. Pre mňa to má ešte jeden moment navyše, žije tam môj najväčší súper z juniorských čias Janus Robberts."

Čo si ešte platíte zo svojho?

"Vrhači zjedia veľa a musí to byť kvalita. Po zlých skúsenostiach nešetríme na špičkových a odskúšaných povolených podporných prostriedkoch a najkvalitnejšej doplnkovej výžive. To parádne ide do peňazí."

Akú výhodu má, že vás trénuje švagor a svojím spôsobom i súper?

"Veľkú. Trénujeme spolu už dlho, navzájom poznáme svoje chyby. On žije s našou sestrou v Želiezovciach, moja a Milova rodina v blízkej Čate. Na nervy si nelezieme, ponorková choroba nehrozí. Milan je vedátorský typ, všetko vie dobre analyzovať. V tom je tréner, inak sme stále v peknej podobe súpermi. Mrzí ma, že mu preteky nevyšli. Vo finále iste mohol byť. Trénujeme spolu, vrhá okolo 20,50 m, videl som aj pokus k dvadsaťjednotke. Tiež mal dopingový dvojročný dištanc ako ja. Skončil sa mu vlani. Človeka to poznačí. To, čo sme si mysleli - dva roky a potom im to vytmavíme - sú iba silné rečí, ktoré neplatia. Milan sa iste ešte do formy dostane."

V hľadisku vás povzbudzoval brat, otec, bratranec Ivan Švejna s manželkou a nechtiac aj tréner švagor Milan Haborák. Čím ste si pripili?

"Najskôr som si pripil vodou pri dopingovom teste. Vedel som však, v ktorej krčme ma čakajú. Tri pivá som od smädu exol. Potom kolovalo na stole aj tuhšie. Skončili sme ráno. Vyspali sme sa, budíček sme mali asi o siedmej večer a pokračujeme už vo voľnejšom tempe. Zajtra (v nedeľu) nás čakajú vážne nákupy."

Komu a čo idete kupovať?

"Dvaapolročná dcérka Karina mi volala aspoň päťkrát - tatko nezabudni na darček. Miluje obrázky v knihách, takže idem po kníhkupectvách. Má to hneď dve výhody. Malej urobím radosť, ja si lúskam angličtinu a vymýšľam si príbehy. Dcérka sa rada fintí, takže na letisku vyberiem zrejme nejakú peknú retiazku. Jej i manželke Kataríne. Brata čakajú rovnaké povinnosti. Čo by sme to boli za dvojičky. Aj jeho manželka sa volá Katarína, syn Milo. Náš švagor má zase synčeka Milana a našej sestre Michaele musí tiež niečo priniesť."