Aj penzista môže byť milionár

Kamila Peteraja som nedávno stretol v predajni hudobných nástrojov. Pod pazuchou si niesol veľké elektrické klávesy a z novej hračky sa zjavne tešil.

Kamila Peteraja som nedávno stretol v predajni hudobných nástrojov. Pod pazuchou si niesol veľké elektrické klávesy a z novej hračky sa zjavne tešil. "Som už na penzii a na takéto veci mám dosť času," povedal básnik a textár, ktorý spolupracoval s Mariánom Vargom, Modusom a Jankom Lehotským, Marikou Gombitovou, Mekym Žbirkom či Robom Grigorovom. Bol spolutvorcom takzvanej veľkej éry slovenskej pop music.

Človek má problém predstaviť si vás ako penzistu. Ako sa darí?

"Pätnásť rokov som robil v reklame, bol som už unavený, a prichytil som sa pri tom, že niektorých klientov nenávidím. V reklame je také pravidlo, že keď má človek voči klientovi pocit povýšenectva, mal by z brandže odísť. Teraz mám viac času, čo je, samozrejme, príjemné. Môžem sa viac venovať tomu, čo som robil celý život - písaniu. A popritom si aj hrám na keyboarde a veľa fotím."

Píšete si už, čo a ako chcete, alebo máte stále zadania?

"Bez termínov neviem robiť. Som však časový milionár, a to je podľa mňa dôležité. Myslím si, že otroctvo nikdy nebolo zrušené, a tým najcennejším je čas, ktorý máme sami pre seba. Aj keď je pravda, že ľudia často najhoršie vychádzajú sami so sebou, preto vyhľadávajú únik v kaviarňach, s kamarátmi a podobne. Ja sám so sebou vychádzam vcelku dobre a vyhovuje mi to."

Keď sa bavíme o novodobom otroctve, tak aj práca v reklamnej agentúre je dosť otročina. Poznali ste to aj vy ako jej majiteľ, alebo iba vaši zamestnanci?

"Aj ja. Keď ste majiteľom agentúry, máte zodpovednosť, klienti sa sťažujú u vás. A svojich ľudí musíte uživiť."

Písanie textov pop music tiež nie je až také vzdialené reklame - máte zadanie, píšete väčšinou na hudbu, čo niekto kedysi príhodne nazval vypĺňaním krížovky, musíte rešpektovať charakter a imidž interpreta. Je to obmedzujúce?

"Ja som texty písal vždy rád. Mal som pritom aj výhodu, že som vyštudovaný muzikant a mal som na zreteli aj farby hlások - napríklad v nejakej dôležitej časti na dlhú notu sa nedá použiť samohláska i, lebo by ten vokál bol upišťaný, inak znie ,eeee' inak ,aaaa'. Gymnastika so slovami vedie k tomu, že textár získa kondíciu. To je ako pri poézii - máte zásobu rýmov a nemusíte nad nimi veľmi rozmýšľať, samy začnú naskakovať. Potom príde ďalší problém - ako sa neopakovať."

Patrili ste medzi tých, čo v textoch vytvárali modernú mestskú poéziu - hovoríme o albume Zvoňte zvonky. Ako si spomínate na tie časy?

"Hej, predtým sa písali texty ako rytier Tvaroh zahol za roh. Veľmi často sa vyskytovalo slovo splín, to si pamätám. Mestská kultúra neexistovala. Jazyk bol dedinský a panenský. Poézia všedného dňa a civilnosť sa doň dostávala len ťažko. Napísať vtedy do pesničky vulgárnejší výraz bolo nemožné. Dnes už slovník pripustí všetko."

Napriek tomu vulgarizmy v slovenských textoch stále znejú vulgárne.

"V pesničkách znejú slová výraznejšie ako v hovorovej reči. Keď som však robil dramaturga v divadle, naučil som sa jednu vec: nie je jedno, kto na javisku povie slovo hovno. U niekoho tam vidíte niečo odporné, vulgárne, páchnuce, u iného to vnímate ako metaforu gentlemana."

Vy ste vyštudovali konzervatórium, husle. Nikdy ste nepomýšľali na kariéru hudobníka?

"Asi v druhom-treťom ročníku som pochopil, že sa mi nechce cvičiť, takže sólista zo mňa nebude, a hrať v orchestri sa mi zdalo beznádejné. Každý orchester je ,odborová ústredňa - solidarita'. Vždy sa tam nájdu lenivci, predátori, intrigáni, ľudia, čo si na zájazdoch vytiahnu desiate a ohovárajú. Takto som fungovať nechcel. Medzitým ma začalo baviť divadlo a literatúra. Priťahovala ma voľnosť slobodného povolania."

Pamätáte sa na moment, keď ste si uvedomili, že sa budete živiť písaním?

"Neviem, lebo som stále chcel emigrovať. So svojou manželkou - lekárkou sme boli spolu už desať rokov a stále sme nemali koberce, lebo sme si hovorili, že sa nám neoplatia kúpiť. Chýbala jej však pečiatka na devízový prísľub od jej riaditeľky."

Vaša nová kniha bude obsahovať básne a pesničkové texty. Nerozlišujete tieto dva žánre?

"Spočiatku som to rozlišoval stopercentne, lebo som bol básnik a nechcel som byť textár. Vydal som zbierku poézie, ako devätnásťročný, čo bolo vtedy nepredstaviteľné. K textovaniu ma dotiahol Marián Varga, už na konzervatóriu sme boli silní kamaráti. V auguste 1968, asi dva týždne predtým, ako prišli Rusi, ma zobral do štúdia a pustil mi skladbu Čierna ruža, ktorú práve nahrali. Na nej sa zvrtol môj osud."

Najlepšie texty piesní obstoja ako básne. Je medzi nimi zásadný rozdiel?

"Asi ako medzi hokejom a pozemným hokejom. Oba sa hrajú s hokejkami, na bránky, ale na inom povrchu a hlavne pre iné publikum. Mňa vždy označovali za poetického, tak som sa v textoch niekedy musel zbaviť príťaže literárnosti."

To sa ukázalo v muzikáli Cyrano z predmestia - s Jánom Štrasserom ste si rozdelili texty tak, že on písal epické a vy lyrické.

"Jano mal vždy v textoch väčší zmysel pre realitu."

V živote ste však mali celkom slušný zmysel pre realitu, nie? Boli ste nielen textárom, ale aj manažérom hviezd. Ako sa ťahali nitky za totality?

"Niektorí ľudia hovoria, že som ťahal za tie nitky zákulisne, ja som ich však ťahal úplne transparentne. Začalo sa to tak, že som zastupoval Mariána Vargu, Pavla Hammela či Janka Lehotského v Opuse, Slovkoncerte a podobne, pomáhal som im s byrokraciou. Keď napríklad vydávala prvý album Marika Gombitová, chceli jej tam dať pesničky od rôznych skladateľov, čo pracovali v Opuse či v rozhlase. To sa tak robilo, z taktických dôvodov. Každému sa bolo treba zavďačiť a platňu potom všade hrali. My sme dosiahli, že album vznikol na pôde Modusu. Robo Grigorov zasa potreboval, aby za ním išla veľká žehlička, ktorá za ním žehlila prúsery. Ja som sa vždy len snažil chrániť osobnosti - aj proti ich muzikantom, lebo mnohí hudobníci si namýšľali, že sú dôležitejší, ako boli v skutočnosti."

S Mariánom Vargom ste sa priatelili. Mali ste takýto vzťah aj s Marikou Gombitovou, alebo tam bol odstup?

"To bolo skôr pracovnejšie. Dievča v kapele je vždy problém, ale ona to zvládala veľmi dobre. Bola superprofesionálka, osobné veci do pracovných vzťahov príliš nedávala."

Zaraďujú vás do kategórie soc-popu. Ako to znášate?

"Myslím si, že keď niečo neurobíte vtedy, keď na to máte, už to neurobíte nikdy. Keby sme boli pasívni, mohla po nás zostať aj figa borová. Nikto z ľudí, s ktorými som robil, nebol soc. Vrátane Paľa Hammela. Keď sa pozrieme na hudobníkov, vo všeobecnosti slúžili režimu oveľa menej ako spisovatelia či divadelníci. Koľko sme sa napracovali napríklad na tom, aby Modus nemusel ísť na Festival politickej piesne do Martina!"

Na rozdiel od Elánu - tí tam boli ako doma.

"To je ich problém. Dnes sa mnoho ľudí chváli tým, akí boli protirežimoví a nekonformní. Ja som dostal protikomunistickú výchovu, ale bolo by mi odporné to o sebe veľmi vyhlasovať."

Jedným z tých, čo si ustrážili rockovú autenticitu celý život, bol Varga, nie?

"Všetkých dráždil, lebo bol výsmechom kasárne. Tu bol kasárenský režim a teraz si predstavte, že v jednotke je takýto vojak. On sa vysmieval a my sme zasa vedeli triky, ako prejsť dôstojníkom cez rozum. Presne ako v kasárňach - ráno sa oholiť, prísť na nástup, urobiť nástenku a potom sa zašiť a robiť si svoje."

O pár dní vám vyjde nová kniha. Aká bude?

"Volá sa Čo sa šeptá dievčatám a netajím sa, že je popová. Má podtitul Texty, básne a sentencie o láske. Veľmi ma na nej teší vizuálna stránka - ja vášnivo fotím a táto knižka obsahuje fotografické variácie na jednu keramickú figúrku. Fotil som ju všelijako, zbieram aj rôzne sklíčka a priehľadné útvary ako hranoly, ktoré používam ako filtre. Len minimum fotografií upravujem v počítači. Mňa digitálna fotografia pred piatimi, šiestimi rokmi veľmi oslovila, stal som sa úplným fanatikom. Takže sa vraciame k prvej otázke - ako penzista si tak veľmi užívam, že mám aj čas na fotenie."

Katastrofa

(báseň z novej zbierky Čo sa šeptá dievčatám)

v spánku sa mi plazia vôkol hrdla

gotické zmije

srdce ako divé mláti ma a bije

ach veď sú to iba preludy a fosílie

dávnych lások - len ktorá ešte žije?

a čo už vzťahy preexpirované

čo strašia ako smrtky v kabinete?

veď nie je cenné o čo neprídete

a už vôbec nie to tancovanie

v kalužiach