Napríklad ja som si s veľkou sebadisciplínou, hraničiacou so sebazaprením, zakázal písať o politike, Ľudových milíciách, komunistoch, nieto o bývalom vedúcom autoservisu a riaditeľovi Drobného tovaru v Košiciach, ktorému slovenský premiér dal prostredníctvom lokajov v Rade STV ako hračku na zničenie Slovenskú televíziu. Budem radšej písať o lovcoch mamutov.
V zrekonštruovanom pavilóne Anthropos v brnianskej štvrti Pisárky je pekná replika mamuta, s chobotom trúbiacom nahor, s ľavou nohou pokrčenou a mierne zdvihnutou nad zemou. Keď boli deti malé, chodili sme s priateľom Jánom Sedalom, rodákom z bratislavského „Cíglfeldu“, dávať mamutovi pod zdvihnutú nohu lentilku. Deti verili, že mamut je živý, balansuje nohou nad lentilkou, nerozdrví ju, pretože je dobrý a má deti rád. Úžas detí pomáhal zdvihnúť prirodzený záujem o históriu a tiež nám umožňoval v pokoji posedieť pod orechom v neďalekej krčme.
Dnešná výstava je modernizovaná v mnohých smeroch a jedným smerom nesmierne cenným. Ukazuje záujem našich primitívnejších predkov, paleolitických lovcov a zberačov o stav ducha. Všetky tie vyrezávané mamutie kosti, kresby na stenách jaskýň, úpravy odevov, obydlí, fascinácie tajomnými duchmi lesa, to je úchvatná kultúra. Bez kultúrnej politiky štátu a závistlivých rečí politikov o honorároch umelcov.
Táto kultúra vytryskla z najvnútornejších zdrojov hlbinnej fantázie, úžasu i potrieb ľudskej duše. Z túžby po presahu a napokon i po krásne. To je nádejné. Až sa naša barbarská civilizácia konečne zničí a človek bude začínať znovu, dá sa počítať s tým, že ľudská ruka si svoj oštep parádne vyzdobí…. Kým ho vrhne správnym smerom.
Autor: Břetislav Rychlík
