Je síce len začiatok februára, ale s pokojným svedomím môžeme povedať, že práve vyšiel jeden z najlepších jazzových albumov roka - Ecce Jazz klaviristu Pavla Bodnára.
Aj keby ich u nás vychádzalo desaťkrát toľko, čo vychádza, aj tak by bol určite jeden z najlepších, pretože prináša absolútne, nie relatívne hodnoty. Bodnár, známy hlavne ako spoľahlivý sideman (hral s Luciou Lužinskou, Petrom Lipom, Petrom Cardarellim a ďalšími) sa ukázal ako líder par excellence.
V dlhom vysvetľujúcom komentári Bodnár dáva návod na počúvanie: Štyri rôzne kategórie skladieb sú označené aj farebne. Zelené skladby vychádzajú zo slovenského folklóru, žlté odrážajú jeho vzťah k vážnej hudbe 20. storočia, modré zasa lásku ku karibskej hudbe a červené - tie sú vyznania klaviristu svojej rodine.
Táto rôznorodosť je príjemná a svieža, ale sama osebe nezabezpečuje, že platňu budeme bez dychu počúvať od začiatku do konca. Zvyšok zariadili skvele vybraní spoluhráči. Neviem si na Slovensku predstaviť silnejšiu zostavu. Bicích sa ujal hviezdny Martin Valihora, ktorý pôsobí v New Yorku v skupine svetoznámej klaviristky Hiromi, na kontrabase počuť väčšinou Tomáša Baroša, ale je tu aj Juraj Griglák s basgitarou.
Excelentní sú sólisti - altsaxofonista Rado Tariška a huslista Stano Palúch. Nestačí? Nemusí. Z Poľska prišiel znamenitý tenorsaxofonista Borys Janczarski, z Kuby perkusionistka a speváčka Elsa Valle a speváckeho partu sa ujal fenomenálny Maďar Gábor Winand, ktorého sme mohli obdivovať na minuloročných Bratislavských jazzových dňoch v skupine Eleméra Balázsa. No a napokon sú tu aj ďalší výrazní účinkujúci - perkusionista Eddy Portella, trubkár Ľubor Priehradník a speváčka Silvia Josifoská.
Pestrosť a homogenita, to sú dve veci, ktoré sa spájajú tak, ako úcta k tradícii a moderný akustický groove. Album reprezentuje špičkovú úroveň, nielen v Európe. Hlavne nahrávky, inšpirované slovenským folklórom si zaslúžia zvláštnu pozornosť, pretože tryskajú z ľudovej tradície a pritom nepáchnu etnografickým naftalínom.
Ale aby sa to tu nezvrhlo na zbierku superlatívov, jedna vec sa mi na tomto albume vyslovene nepáči - grafika obalu.
Tak, ako v mnohých ďalších prípadoch nekomerčných nahrávok, aj vydanie tohto diela zabezpečilo malé košické vydavateľstvo Hevhetia Records. To, ako sa Ján Sudzina a spol. vrhajú do projektov, na ktorých zaručene nezarobia peniaze, je občas až šokujúce. Ktovie, čo by robila slovenská hudba bez neho. Vďaka.
