BRATISLAVA. „Veľkí tréneri sú tí, ktorí sú otvorení novým veciam a sú nesmierne zvedaví,“ tvrdí Eugen Laczo, pedagóg bratislavskej Fakulty telesnej výchovy a športu.
Bývalý prekážkarský reprezentant, neskôr úspešný atletický tréner, stál v pozadí oboch euroligových primátov ružomberských basketbalistiek, štyroch ligových titulov bratislavského Slovana aj ich triumfu v Kontinentálnom pohári.
Ako kondičný tréner spolupracoval s Hejkovou, Říhom, Hossom i Šuplerom. Za Hejkovou chodí raz za mesiac aj do Moskvy (na „týždňovku“), kde teraz pôsobí. Július Šupler si ho nedávno vybral do realizačného tímu hokejovej reprezentácie ako diagnostika funkčnej pripravenosti hráčov. Laczovi prišiel dokonca na docentúru.
„V žiadnom športe si nemáte šancu tak dokonale ako v atletike overiť zákonitosti športového tréningu a získať pre dávkovanie. V nej rok robíte na zlepšení o jednu desatinu alebo dokonca stotinu,“ vraví tréner, ktorému cez ruky prešli atléti ako Kucej, Sedláková, Lopuchovský či Bobková. „A štyri roky vám trvá, kým nadobudnete istotu, že práve ten typ tréningu vášmu zverencovi sedí.“
Jediná atletická nevýhoda, tvrdí, je v jednorazovosti úspechu: „V kolektívnych športoch má tréner možnosť oveľa častejšie prežívať eufóriu úspechu. V hokeji v ideálnom prípade trikrát za týždeň.“
Laczo dvihol svojho času pošramotené renomé atletických trénerov v kolektívnych hrách. Aj preto, že nevystupuje ako atlét, ale ako osvetár. Hľadá priesečníky medzi športmi. Je ich viac, ako sa na prvý pohľad zdá.
„Minule mi volal hokejista, ktorý v prvej debate o racionálnej strave hodil rukou. Teraz sa mi chválil: Už som prerobil i manželku,“ smeje sa. „Nikoho do ničoho netreba nútiť. Treba len nasadzovať chrobákov.“
Kým fungoval projekt olympijského top–tímu, pomáhal aj vodákom či lyžiarom Bátorymu a Bajčičákovi. „Imidžu fakulty by pomohlo, keby jej pedagógovia výdatnejšie pomáhali slovenskému vrcholovému športu,“ konštatuje. „Ideálne je prednášať nielen to, čo naštudujeme, ale najmä to, čo prežijeme.“ (mo)
