Právna situácia v regulácii nájomného u nás je nejasná. Zaváňa protiústavnosťou a privoláva aj ďalšie problémy. Vláda to však riešiť nechce. Je to totiž politicky citlivá vec. Iba posúva problém do budúcnosti. Podobne sa zachovala aj jej predchodkyňa, ktorá uvažovala o uvoľnení cenovej politiky pri nájomnom až niekoľko mesiacov po voľbách.
Regulácia nájomného v súčasnosti nevytvára rovnováhu medzi ochranou vlastníctva majiteľov a ochranou nájomníkov. Dotácie k nízkym cenám nájomného nedáva štát, ale vlastníci reštituovaných domov. Paradoxne, štát núti vlastníkov bytov, aby namiesto neho robili sociálnu politiku cez nízke nájomné.
Dnešný právny stav vytvára dve kategórie vlastníkov bytov. Časť reštituentov nemôže určovať nájomné podľa nákladov, ani dosiahnuť primeraný zisk. Ich vlastnícke práva sú štátom obmedzené, pretože im nariaďuje, koľko si môžu od ľudí najviac zapýtať. Navyše, cenu im štát určil veľmi nízku.
Napríklad v bytoch prvej kategórie platia ľudia podľa výnosu ministerstva výstavby mesačné nájomné 33,8 koruny za štvorcový meter. Táto cena sa od roku 2003 nemenila. Za rok tak majiteľ trojizbového bytu s rozlohou 80 štvorcových metrov získa od nájomníka približne 32-tisíc korún. Zateplenie bežného panelového domu vyjde po rozpočítaní majiteľa jednoizbového bytu na viac ako 60-tisíc korún. Desaťtisíce korún pritom ďalej pohltí rekonštrukcia výťahov, infraštruktúry či výmena okien.
Druhou skupinou sú vlastníci bytov, ktorí ich odkúpili od štátu za nízke ceny. Tých je väčšina. Môžu svoje byty prenajímať za trhové nájomné. Kým reštituenti môžu získať ročne z nájmu niečo cez 30-tisíc, bežní vlastníci bez problémov aj vyše 200-tisíc. To je zjavná diskriminácia.
Deformáciou slovenskej regulácie je aj to, že platí jednotná cena za nájom po celom Slovensku. Rovnakú sumu zaplatí ten, čo si prenajíma byt v Bratislave, ako napríklad nájomník v Čiernej nad Tisou.
