Priznám sa, nevedela som si zvyknúť. Zdalo sa mi to nezdvorilé a príliš dôverné. Jediný raz som to ocenila, keď som stála pred rozhodnutím, ako oslovovať svokrovcov. Nemusela som sa nútiť do oslovenia mama a tato, ktoré patrí len dvom ľuďom v mojom živote, ani improvizovať s trápnymi pani, teta, ujo, či hej vy tam. Svokrovcom jednoducho tykám a volám ich po mene. Inak je to však s tykaním ťažké. Najlepšie je, keď má človek nejaký titul.
Pre Izraelčanov je však tykanie normálne. Malé deti tykajú starcom, pubertiaci učiteľom, úradníci na všemožných úradoch svojim klientom a naopak. A čo ma najviac fascinuje, aj novinári politikom v televízii. V niektorých prípadoch sa dokonca oslovujú krstnými menami, či ich zdrobnelinami. Líder opozičného Likudu Benjamin Netanjahu je bežne Bibi. „A Bibi, čo si myslíš, kedy nás napadne Irán?“ zaznelo v jednej televíznej debate. „Ja si myslím, Joni, že skôr napadneme Irán my,“ odvetil seriózny Bibi asi 70-ročnému moderátorovi a pokračoval vo svojom výklade. Proste Benjaminko a Jonatánko si nezáväzne pohovorili o tom, že tento rok možno budeme mať opäť vojnu. Keď vám to podajú tak familiárne, hneď sa lepšie zaspáva.
Rovnako, ako keď vám úradníčka z banky pekne bez formalít oznámi, že pričasto používate svoju kreditnú kartu, a keď s tým neprestanete, banka vám ju zoberie. To sa stalo môjmu kamarátovi Davidovi, ktorý do Izraela prišiel z Južnej Afriky. „Dudi (Davidko), musíš s tým niečo urobiť, inak...,“ zahlásila prísne Miri (Mirka) z banky. David sa zahanbil, lebo naposledy mu Dudi hovorila jeho prababka v Kapskom Meste. Tiež zhodou okolností Miri. Umravnil sa a kartu už používa striedmo. Tak striedmo, že mu Miri z banky volala opäť. Že vraj človek s jeho príjmami sa nemusí až tak uskromňovať. „No, nie Dudi?“
Autor: dopisovateľka SME z Blízkeho východu
