Piatok, 20. október, 2017 | Meniny má Vendelín

Odsúdený na doživotie

Najprv dlho nevnímal, že je Žid, ale slovenský štát si ho našiel. Za prácu v ilegálnej komunistickej strane ho odsúdili na doživotie. Ako zázrakom prežil koncentrák, ale už nemá veľkú chuť sa k tejto téme vracať. Je to minulosť, ktorá ho dnes najmenej ..

Najprv dlho nevnímal, že je Žid, ale slovenský štát si ho našiel. Za prácu v ilegálnej komunistickej strane ho odsúdili na doživotie. Ako zázrakom prežil koncentrák, ale už nemá veľkú chuť sa k tejto téme vracať. Je to minulosť, ktorá ho dnes najmenej trápi, veď nacizmus - ako sám vraví - zmizol v prepadlisku dejín. To, s čím sa Pavel Branko nevie zmieriť, je dnešná konzumná spoločnosť. Nemožno sa čudovať, že človeka, ktorý takmer zomrel hladom, najviac rozčuľuje plytvanie. Jeho otec bol Žid, ale o židovstvo sa veľmi nestaral, bol dokonca pokrstený. Mama bola Ruska, medzi jej predkami sa však našli Nemci, Rusi aj Česi. Detstvo prežil na Hačave, v robotníckej kolónii, kde otec pracoval ako vedúci skladu v magnezitke. "Ako jedenásťročný som sa stal Bratislavčanom. Otec chcel, aby sme mali väčšie šance, a tak kúpil na Trnávke tzv. poldomček na dlhoročnú hypotéku," spomína uznávaný filmový teoretik Pavel Branko. "No ešte predtým sme bývali v Petržalke. Tam mi prvý raz dali pocítiť, že som židák."

Protištátny živel

Podľa kódexu slovenského štátu bol položid, hoci sa narodil ako evanjelik a viac ako židovský pôvod ho zaujímal odboj. "Bol som protištátny živel, boľševik, ľavičiar. V roku 1939 som sa stal členom ilegálnej komunistickej strany." Išla mu slovenčina aj matematika, no hneď po gymnáziu sa dostal za mreže. Odbojovú skupinu, v ktorej pracoval, v roku 1942 zatkli. "Najprv zatkli jedného z nás, no my sme do ilegality neodišli, lebo prišla hláška, že jeho zatknutie nesúvisí s nami. Lenže ono to s nami súviselo."

Súd bol v novembri 1942, pred bitkou pri Stalingrade, keď boli nacistické armády na koni. Mali pod palcom pol Európy. "My piati sme boli maličké odbojové ryby, nič významné, ale niekto si potreboval šplhnúť. A tak vyrobili veľký šauproces, v ktorom padli dva rozsudky smrti, dve doživotia a jeden trest odňatia slobody na dvanásť rokov. Je to teda lož, keď dnes obhajovatelia slovenského štátu vyhlasujú, že na Slovensku nebol vynesený ani jeden rozsudok smrti."

Pavlovi Brankovi sa ušlo doživotie. Vraj sa veľmi nebál. "Po Stalingrade sa také rozsudky už asi nevynášali. Aparát myslel na zadné kolieska. O to viac sme sa na víťazstvo spojencov spoliehali my."

Situácia na fronte ovplyvnila teda rozhodovanie druhostupňového a treťostupňového súdu. Stačilo málo a všetky rozsudky sa zmenili na dvanásťročný trest odňatia slobody. "Odvolali sme sa, tak ako sa ľudia odvolávajú aj dnes," vraví Pavel Branko. "Veď nevládlo stanné právo a súdnictvo je kolos s nesmiernou zotrvačnosťou. Platilo ešte všetko, čo sme zdedili z predvojnovej republiky, všetky procesné úkony."

A tak si Pavel Branko spolu s ďalšími odsúdenými až do roku 1944 užíval "výhody" vyšetrovancov. Nemusel napríklad pracovať. "Samoväzba poskytovala príležitosť študovať, keď človek chcel. Naučil som sa po anglicky, zdokonalil som sa v nemčine, študoval som dejiny a to, čo sa dnes nazýva sociológiou."

Komu sa žilo dobre?

Podľa Pavla Branka sa Slovensko dodnes nevyrovnalo so svojou minulosťou, ak si toľko ľudí stále myslí, ako bolo za vojny v štáte, zrodenom pod Hitlerovou egidou, dobre.

"Keď počujeme od arcibiskupa Sokola, ako sa tu dobre žilo, vnucuje sa otázka: Komu? Arizátori si zaručene polepšili. Lenže okrem Slovákov tu boli aj Cigáni a Židia. Aj tým sa dobre žilo?" pýta sa.

Až v roku 1944 ho právoplatne odsúdili. Najprv ho presunuli do väznice v Nitre. "Keď sme boli v Nitre, vypuklo povstanie. Nitrianska posádka sa mala k nemu pripojiť. Podplukovník Šmigovský, veliteľ posádky, sa do povstania nezapojil. Po vojne ho za to popravili. Dnes má od roduverných v Nitre pamätnú tabuľu, na jej inštalácii sa zúčastnil aj katolícky klérus."

Z Nitry ich previezli do Leopoldova. Vo väzení už počuli od východu delostreľbu sovietskej armády, slovenská vláda však chcela oslobodeniu politických väzňov zabrániť. No keďže väzni patrili do kompetencie ministerstva spravodlivosti, nemohli ich vydať gestapu. A tak ich vládnym dekrétom akože prepustili na slobodu - iba formálne, lebo pred bránou väzenia už na nich čakalo gestapo.

Nasledoval transport do Mauthausenu asi 280 ľudí z viacerých väzníc zo Slovenska. Transport vojenských áut cestou napadli spojenecké stíhačky. Nemohli vedieť, že vezie politických väzňov. Štyri z piatich áut rozstrieľali. "Ja som bol v tom piatom. Na mieste ostalo 28 mŕtvych, ďalšie desiatky zhynuli na rany. Tí, čo prežili, skončili v Mauthausene."

Tam sa muselo umrieť. Hladom

Podľa Pavla Branka je literatúry o koncentrákoch toľko, že nemá cenu o tom rozprávať. "Dnes ma oveľa viac trápia iné veci, napríklad dnešní oslavovatelia nacizmu."

Na ilustráciu toho, čo prežil, predsa len spomenie dva parametre. Do Mauthausenu prišiel tri mesiace pred koncom vojny a vážil 67 kíl. "Vo väzení nás nemorili hladom. Nebol to Carlton, ale nebol som ani podvyživený. O tri mesiace som sa domov vrátil 39-kilový a s obrovským lišajom na tvári. Keď som zazvonil pri bránke nášho domu na Trnávke, vyparatil som lapajstvo. Prihlásil som sa ako cudzí človek, ktorý sa vracia z koncentráku, že či by ma neprenocovali. Sedel som s mamou pri stole, rozprávali sme sa a spoznala ma až po pol hodine. Poznáte výraz ,ani vlastná mater ťa nespozná'? Je obrazný, ale ja som ho zažil."

V súvislosti s koncentrákmi nám hneď napadnú plynové komory a násilie, čo je podľa Pavla Branka opticky veľmi efektné. "Napríklad, že niekto skočí do elektrických drôtov, aby skončil svoje utrpenie. Alebo, že niekomu hodia čapicu za čiaru, prikážu mu ísť po ňu a zastrelia ho na úteku. Samozrejme, že sa to dialo. No horší bol hlad, mráz a choroby. To zasahovalo všetkých."

Nie každý sa vraj mal zle, aj v koncentráku vládlo kastovníctvo. Bolo tam napríklad okolo 1300 zajatcov z čias španielskej občianskej vojny, tí všetci vraj už sedeli na teplých miestach. "Koncentrák je tiež svojho druhu spoločenská organizácia, aj tam vládne hierarchia." Existovali v ňom dokonca bordely, kde posielali ženy zo ženskej časti a nemohli ich tam posielať v kostrovom stave.

"Raz som jednu zazrel človek by neveril, ako to so mnou, pri všetkej zúboženosti, zalomcovalo. Slovom, elitám sa nežilo zle, ako sa im nežilo zle na Slovensku a ako sa im nežije a nežilo zle nikdy a nikde."

No väčšinu väzňov tvorili tzv. mukli, fackovací panáci, ktorí sa mohli spoliehať iba na svoje šťastie. "Mauthausen leží pomerne vysoko v Alpách. Prišli sme tam vo februári a bolo mínus šesť stupňov. Hneď nás prezliekli do známych páskovaných pyžám, pod nimi sme skoro nič iné nemali, o všetko nás obrali. Pritom sme ešte museli pracovať - ja pri drevorubačoch. Nikdy nepochopím, že som neumrel hladom a nezmrzol. Smrť bola len otázkou času. Ibaže americké jednotky prišli skôr ako smrť - teda tá moja."

60 rokov ako bonus

Tretia ríša sa rúcala. Ešte na začiatku mali v koncentráku aj polievku s fazuľou a na deň asi 200 gramov chleba, no ku koncu už iba vývar z cukrovarníckych odrezkov, z odpadu zbaveného živín. Sladká voda, krajec chleba, aj to plesnivý. Dostať sa k jedlu bola vzácnosť. Raz po práci videli, ako do kuchyne vlečú zdochlinu koňa, za ktorou sa ťahali vyvalené črevá. Sprievod uzavierali dvaja kápovia s obuškami. "Vedľa mňa stáli Rus a Ukrajinec, a Rus mi vraví: Ja ich odlákam a dám sa biť. Ty ešte vládzeš utekať, odrežeš črevá a skúsiš ujsť. Podarilo sa mi zmocniť sa čriev a naozaj s nimi ujsť. Variť nebolo kde. Jediné, čoho sme mali dosť, bola čistá studená voda. Nuž sme črevá dôkladne poprepierali, pokrájali na drobné kúsky a surové pojedli. Aspoň raz za tie tri mesiace som sa asi 24 hodín cítil sýty."

Životné podmienky v koncentráku boli viac ako neľudské. Prečo vlastne nacisti všetkých rovno nepozabíjali? "Zabiť jedného človeka nie je kumšt. Ba ani desať alebo sto," vraví Pavel Branko. "Ale pobiť státisíce, to je problém. Mŕtvoly musíte niekde zlikvidovať, zneškodniť, ak nechcete, aby vás zasiahla nákaza. Dodávka ľudí na usmrtenie prácou alebo hladom jednoducho prevyšovala schopnosť likvidovať ich."

Ľudia sa v najťažších chvíľach utiekajú k Bohu. Pavel Branko je však skeptik. "Viera v Boha, to je psychoterapia. Pre mňa je to plod hrôzy z toho, že si tu, ale umrieš a potom už nič nepríde. Básnik Jan Skácel to vyjadril najlepšie: ,Jsou ovšem na světe lidi, kteří říkají, že pánbůh není. Asi mají pravdu. Ale je to škoda. Není, ale měl by být.' Ľudia potrebujú niekoho, kto potresce ich nepriateľov, niekoho, kto nastolí spravodlivosť. Aj niektorí známi bezverci sa údajne v poslednej chvíli "obrátili" a uverili. Dúfam, že mne sa to nestane. Z koncentráku som sa dostal ako 25-ročný, a nemusel som sa. Takže tých nasledujúcich šesťdesiat rokov je vlastne čosi ako bonus. Prečo sa teda vzrušovať?"

l l l

Pavel Branko zažil hlad. Nie je to teda len módna fráza, keď zo všetkého najviac odsudzuje konzum. Nevie však, ako proti nemu bojovať. "Moja žena Emília, ktorá prežiarila druhú polovicu môjho života, hovorieva: Stačilo by trochu viac skromnosti."

Pavel Branko - filmový teoretik, publicista a prekladateľ. V rokoch 1968 - 70 viedol scenáristicko-dramaturgický kurz na VŠMU. V rokoch 1972 - 89 bol ako filmový publicista na čiernej listine. Intenzívne sa venoval prekladateľskej činnosti a kritike umeleckého prekladu. Ocenenia: za preklad knihy Maxima Gorkého Život Klima Samgina (1967), čestný doktorát na VŠMU (1997), za knihu Straty a nálezy, ktorá je zbierkou jeho esejí a štúdií z oblasti kritiky filmového dokumentu (2000), Cena Slnko v sieti za celoživotné dielo (2007), Zlatá kamera 9. MFF Artfilm, Cena slovenskej filmovej kritiky. Je druhý raz ženatý, má dvoch synov. V roku 1948 vystúpil z komunistickej strany. Hoci boli ako židovská rodina za vojny sledovaní, jeho matka zachránila život dvom Židovkám, za čo získala vyznamenanie Jad Vašem.

Najčítanejšie na SME


Inzercia - Tlačové správy

  1. Ukážeme vám, prečo je dobré sporiť si na dôchodok
  2. Ako na refinancovanie hypotéky
  3. PSK Aréna stavia základy pre kvalitný a moderný hokej
  4. Maurícius: Slnečná dovolenka v zime
  5. Podnikajte vo vlastnom blízko historického centra
  6. Nečakaným favoritom na predsedu PSK je prešovský advokát Garaj
  7. M-MARKET s novým konceptom KOCKAminiv Prešove
  8. Pivovar Šariš opäť podporí rozvoj domáceho regiónu
  9. Koncert a diskusia s názvom „Otvorene o extrémizme“
  10. Koncert a diskusia s názvom „Otvorene o extrémizme“
  1. Štýlové osvetlenie do obývačky: Rozhoduje i to, ako žijete
  2. PSK Aréna stavia základy pre kvalitný a moderný hokej
  3. Maurícius: Slnečná dovolenka v zime
  4. Podnikajte vo vlastnom blízko historického centra
  5. Nečakaným favoritom na predsedu PSK je prešovský advokát Garaj
  6. M-MARKET s novým konceptom KOCKAminiv Prešove
  7. Pivovar Šariš opäť podporí rozvoj domáceho regiónu
  8. Športová akadémia Mateja Tótha powered by O2 už na 24 školách
  9. Na čo myslieť v rekonštrukcii bytu
  10. Nová emisia dlhopisov spoločnosti HB Reavis s výnosom 3,25 % p.
  1. Pravda o privátnych značkách. Firmy ich vyrábajú podľa zadania 6 469
  2. Nečakaným favoritom na predsedu PSK je prešovský advokát Garaj 4 874
  3. Maurícius: Slnečná dovolenka v zime 3 768
  4. Ukážeme vám, prečo je dobré sporiť si na dôchodok 3 455
  5. Drobné nepozornosti v domácnosti môžu stáť aj tisíce eur 2 512
  6. M-MARKET s novým konceptom KOCKAminiv Prešove 1 919
  7. Splnený sen 1 138
  8. Ako na refinancovanie hypotéky 1 106
  9. Na čo myslieť v rekonštrukcii bytu 965
  10. Za 30 rokov sa cena fotovoltických panelov znížila 100-násobne 915
PR články vašej firmy na tomto mieste ›

Neprehliadnite tiež

AUTORSKÁ STRANA PETRA SCHUTZA

Kto ovláda svet a Kurzov kurz vo V4 (týždeň podľa Schutza)

Sto rokov po monarchii a stopäťdesiat po rakúsko-uhorskom vyrovnaní sa stredná Európa môže pripraviť na veľký „relaunch“ nacionálnych vášní.

Dopravu v okolí Ružomberka zastavili protesty

Chodci zablokovali autá na troch miestach.

Len Sagan nestačí. Príde Tour de France na Slovensko?

Najlepší cyklisti v Žiline, Trnave či v Tatrách. Je to vôbec možné?