Do divadelného bufetu ho priviedla manželka, bez nej by neurobil ani krok. Keď sa dozvedel, že sa budeme baviť o živote, navrhol hneď aj titulok: Život neni pírečko. Aby sme sa trochu rozhovorili, asi hodinu sme debatovali o jeho obľúbenom nápoji, o víne, o jeho priateľstve s profesorom Fedorom Malíkom a Petrom Pišťankom. O tom, ako sa naučil víno degustovať, ale teraz si najprv nechá pošepkať, či je to červené alebo biele. O tom, ako vďaka manželke, bývalej letuške, preletel celý svet a teraz, keď pristáli v Košiciach, mohli mu pokojne povedať, že sú v Bruseli a on by uveril: „Viete, slepého každý odrbe," vraví Stano Dančiak.

Čo vás v poslednom čase najviac trápi?

„Poviem vám, čo ma teraz trápilo. Bol som v Košiciach. Mám cukrovku a musím sa pravidelne stravovať, som teda odkázaný na vlak a na jeho jedálny vozeň. Z ponuky mi najviac vyhovovalo rybie filé. Stále nemám veľkú dôveru k pojazdným kuchyniam, ale v Košiciach som sa zapovedal, že už nikdy v živote v jedálenskom vozni nebudem jesť rybie filé. Muselo sa niečo prihodiť s olejom, malo to cesnakovo-topinkovú pachuť. Keď sme išli naspäť, žena sa ma spýtala: Načo sa najviac tešíš? Hovorím: Okrem toho, že už budem doma, sa najviac teším na to, že na obed si nebudem musieť dať rybie filé. Toto ma teraz najviac trápilo. Aby som si nedal rybie filé v kuchyni, kde si nevážia zákazníka, ktorý je na nich odkázaný. Keď oni zlyhajú, zákazník je hotový. Môže rovno vystúpiť z vlaku."

Čakala som, či začnete hovoriť o svojom zraku.

„Jáj, s týmto ja nechcem nikoho zaťažovať. O tom sa už toľko popísalo, bulvár o tom popísal už toľko výmyslov. Stavali ma do pozície ublíženého a ubližovateľa. Môj problém so zrakom sa stáva nočnou morou aj pre lekárov, čo ma liečia. Nechcú mi už ani nič povedať. Lebo niečo mi povedia, za mnou prídu novinári, ja im niečo poviem, zveličia všetko a napíšu niečo, čo som ani nepovedal. O svojom zraku sa budem baviť, až keď budem vidieť a budem kričať: A predsa sa točí."

Predsa len, ako ste na tom? Vidíte niečo?

„Trošku vidím vašu siluetu. Viem, že tu sedíte, že tu je stôl, ale to už vnímam aj hmatom. Vidím, že je tu svetlo, ale nevedel by som vám to tu popísať. Jedine zo spomienky pred rokom a pol, keď som ešte videl, ako to tu vyzerá."

Trvá to už dosť dlho, nie?

„Dlho. Praskla mi cieva, zaplavila mi oko, musel som ísť rýchlo na operáciu a odvtedy sa to vlečie. Na jedno oko som operovaný päťkrát, na druhé raz. Teraz čakám, ako sa to bude vyvíjať, je to ešte po operácii čerstvé. Hlavný vinník je diabetes."

Mali ste výhrady aj k postupu profesora Izáka.

„Túto tému nebudem otvárať. Keď budem vidieť aspoň na päťdesiat percent, potom sa vyjadrím. Nevyznám sa v tom, nie som pre profesora partner. Ja som svoje oko ani nevidel, ja len na to oko nevidím."

Tak povedzte, aké je to, skoro nič nevidieť.

„Viete, je to strašné. Zmení sa vám celý život, musíte ho prehodnotiť. Nájsť v sebe silu, či sa s tým budete vedieť vyrovnať. Zrazu pochopíte veľa vecí. Ja som mal dve dioptrie, potom som už trošku horšie videl, tak mi povedali, aby som šiel k očnému lekárovi a ten mi predpísal trojky."

Niekedy predtým ste sa zamýšľali nad tým, aké je to byť nevidiaci?

„Nikdy. Nikto sa nad tým nezamýšľa. Mám priateľov, úplne nevidiacich, s ktorými som robieval cez Gemu 93 kampaň za tzv. bezbariérové Slovensko. Z Rimavskej Soboty, kde Gema 93 sídli, sme robili výpady po celom Slovensku, mapovali sme všetky dediny a mestečká, zisťovali sme, ako by sa dalo čo najrýchlejšie pomôcť ľuďom odkázaným na bezbariérovosť,. Nenapadlo mi, že raz budem na ich strane. Pretože, až keď ste na strane postihnutých ľudí, vidíte, čo je im táto spoločnosť dlžná. Uvidíte byrokraciu, ktorá vládne v sociálnych sférach. Ja už mám napríklad preukaz zdravotne ťažko postihnutého. Na našej ulici sa prestavuje bývalá budova Pravdy. A hoci vlastním preukaz, nemôžem pred domom parkovať, lebo vraj o tom ešte nerozhodli. Čiže preukaz mám zbytočne. Na to, aby som zaparkoval o tri ulice ďalej, ho nepotrebujem. Oni ešte nerozhodli, ešte o tom len budú rozhodovať a nevedia, či má byť na ceste napísané číslo môjho auta, či tam má byť tá sklápacia noha. Je to strašne komplikované. Čo budem ten preukaz ukazovať ráno svojej žene, keď vstanem? Nerozumiem tomu. Čo všetko som musel podstúpiť, kým som ten preukaz dostal. Pri vybavovaní musíte vyplniť toľko koloniek, že ich môžete vypĺňať aj tri roky. Keď máte trošku slabšiu povahu môžete počas vybavovania aj zomrieť."

To zrejme zažívajú všetci postihnutí.

„Ale to si skôr neuvedomíte. Keď sme mapovali bezbariérovosť, v jednej dedine sme sa rozprávali s vedúcim potravín, ktorý nemal nijaký bezbariérový prístup. Predostreli sme tento problém na obecnom úrade. Prečo vozíčkar nemôže vojsť do potravín a musí čakať, či ho nejaká rodina vyvezie hore a potom sa zas nemôže s tým vozíkom pohybovať, pretože je všetko úzke. A vedúci toho súkromného obchodu odrazu povedal: Ježiš, tak toto sme nevedeli. Spýtali sme sa ho: A viete, že vo vašej dedine máte desať postihnutých, ktorí stoja pred obchodom a musia striehnuť na okoloidúcich ľudí: Prosím vás, kúpili by ste mi dva rožky a mlieko? Dotyčný povie -ja nemám čas - a ide ďalej. Aha - no tak teda dobre. Vedúci potravín zrazu povedal: Ježiši kriste, veď zoberiem brigádu, zavolám brata, urobíme vedľa vchodu plošinku, aby sa vozíčkar dostal do obchodu. No bude musieť zas čakať pri pokladni a prosiť niekoho o pomoc, pretože sa nezmestí cez pokladne a dobre si oškrie prsty. Ale aj medzi postihnutými sú obrovské problémy. Čo by veľmi vyhovovalo nevidiacim, to nevyhovuje vozíčkarom. Lebo nevidiaci majú vodiacich psov a tí reagujú na zábrany na cestách. Ak tam nie je zábrana, pes nezastane, lebo reaguje na nerovnosť. Mám veľmi dobrého priateľa, vozíčkara, ktorý bol poslancom za SDKÚ a neskôr prestúpil k Martinákovej. Stále je mojím priateľom..."

Myslíte Petra Bódyho.

„Áno. Keď sa dozvedel, čo sa mi prihodilo, zavolal mi: Ja ti poradím, robil som v tejto oblasti, viem, ako by sa dali urýchliť niektoré veci. Neurýchli to ani on. Nikto. Ten byrokratický šimeľ je v sociálnej oblasti príliš zakorenený. Povedia vám napríklad: Pán Dančiak, to je taká škoda, že ste prišli práve dnes, vo štvrtok, pretože my zasadáme v utorok. A teraz budeme zasadať až o mesiac v utorok, viete? Ale to je tak nastavené, aby to nešlo. V živote som si nemyslel, že mne sa zatvoria oči a nebudem vidieť. A teraz moje otváracie hodiny budú kedy? Až keď budem vidieť? Strašne veľa ľudí je aj na ulici bezohľadných. Dnes to cítim."

Zmenilo vás to, že nevidíte?

„Áno, citlivejšie sa na všetko dívam. Niekto ide po ulici a vrazí do mňa. Ja nevidím. On nemôže vedieť, že ja nevidím, ale aj tak je to od neho bezohľadnosť, pretože mám okuliare a vedie ma moja žena. Bez doprovodu nechodím nikam, to by bol istý pohreb. Keby som išiel doobeda, už poobede som mŕtvy. Ona ma vedie a do mňa niekto vrazí. Ale bez toho, aby vám povedal aspoň pardon. Moja žena mi povie: Bol to taký mladý človek. Aj v obchode do vás s vozíkom niekto zozadu narazí. Viete, nemám teraz ten obranný systém taký dokonalý, ako keď som videl. Som odkázaný na to, že moja žena mi povie: Teraz zastaň, tu stoj. A ja tam stojím a neviem, kde stojím. V našom dome teraz niečo prestavujú. Do chodby vojde nákladné auto a už nikto nemôže vojsť do domu. To auto tam stojí aj polhodiny a ja nevidím. Niekto ma teda dovedie do domu a ten niekto, kto ma doviedol, už nemá čas tam čakať. Už musí ísť, ponáhľa sa, už mám inú robotu. Tak sa robotníkov spýtam: Prosím vás, kedy budeme môcť ísť domov? A oni mi povedia: „Ešte tak pol hodinu." Rozumiete? To je bezohľadnosť."

Čo to znamená pre vašu ženu?

„Naučiť sa vedľa mňa existovať, žiť a vyrovnať sa s tým. Pribudla jej kopa nových povinností. Našťastie rannú toaletu, sprchovanie - to všetko viem absolvovať, lebo to doma poznám. Ale keď prídem do nového prostredia - ako teraz v hoteli v Košiciach - darmo mám apartmán, darmo mám vynikajúcu izbu. Polhodinu so mnou musí nacvičovať ako sa dostanem zo spálne do kúpeľne a inde. Mohol by som niekde niečo zhodiť, do niečoho naraziť, rozbiť si hlavu."

Je trpezlivá?

„Zatiaľ to tak je. Aj keď niekedy cítim v jej hlase nervozitu. Neviete si predstaviť, ako človek všetko vníma a počuje, keď nevidí. Ako viem cez hlas uhádnuť náklonnosť, hnev, zlosť alebo namosúrenosť. Som herec, čiže uši som mal trošku pripravené na tieto nuansy."

Otvoril sa vám teraz nový svet?

„Všetko ešte intenzívnejšie počujem. Viem, keď majú ľudia v mojej spoločnosti dobrú náladu, alebo keď nemajú. Cítim, keď som pre niekoho oštara. Cítim, keď v priestore, kde som, je môj kamarát, ale sa radšej zamlčí, robí sa, že tam nie je. Ja ho počujem, že tam je, ale on sa neprihlási. Ja tiež nie, lebo ja ho nevidím, neviem, s kým sedí pri stole. Prídem povedzme do divadelného bufetu, lebo tam trafím, už to tam mám ochytané, som tam doma - toto je moje divadlo. Vojdem a je tam plno ľudí. Počujem svojich kamarátov rozprávať sa. Samozrejme, že sa nájde niekto, kto mi povie: Poď si sem sadnúť, nech sa ti páči, zavesím ti to. Postarajú sa o mňa. Ale tí, o ktorých som si myslel, že sú moji najbližší, tí sa zamlčia. Čiže oni vidia, ale nevidia. A toto je moje poznanie. Smutné, že ich hodnotový systém je strašne úbohý. Musím ich preradiť do inej kategórie svojich priateľov, pretože nechcú mať so mnou žiaden dialóg, nechcú vedieť, ako sa mám. Nechcú to počuť, vadí im to."

Je obdivuhodné, že to beriete s humorom a s nadhľadom.

„Je dôležité zachovať si v tomto období nadhľad nad vecou a neuzatvoriť sa do tragickej polohy - že prečo práve ja, prečo mi svet ublížil. Veď takých, ako ja, sú tisíce a vôbec sa o nich nepíše."

Ako sa vám teraz hrá v divadle?

„Hrá sa mi veľmi dobre. Jasné, že to je iné hranie, je to oveľa zložitejšie. Musím byť oveľa sústredenejší, musím si veľmi veľa vecí uvedomovať pred predstavením. V predstaveniach, v ktorých som hral už predtým, mám určité pohľady, určité repliky - všetko si musím pripomenúť. Ja teraz veľmi rád hrávam, pretože už sa sporadickejšie stretávam s kolegami v divadle. Strašne som miloval život, radostné chvíle, debaty. Veľmi rád som sa pred skúškou vysmial a porozprávali sme si príhody, ktoré sme zažili včera, predvčerom. A dnes o to prichádzam. Môj svet sa akoby zúžil, ale nie som plachý. Rád prídem do divadla. Len kolegovia potom vstanú, idú za svojimi povinnosťami a ja už tie povinnosti nemám. Oni sú z toho dňa unavení a ja som vypočinutý. Ja by som sa bavil a oni už sa idú obliekať, viete? Už utekajú pred vami. Vidia, ale nechcú vidieť. Ja zas nevidím a chcem vidieť."

Čo diváci? Ako ich teraz vnímate?

„Podľa sluchu. Sluch mám vycibrený, pretože sa musím spoliehať len naň. Na scéne počujem každý nuans. Keď nejaký kolega len šepká, vyrušuje, už tam otočím hlavu: Bože, čo si to kto dovoľuje v divadle? Niektorí kolegovia to rešpektujú, a tí, čo vyrušovali aj predtým, keď som ešte videl, to nerešpektujú ani teraz. Taký kolega príde na javisko, ako keby bol na stanici, normálne sa rozpráva. Niektorých hercov musím upozorniť: psss. Oni potom na dve sekundy stíšia hlas a zase začnú: No, to som ti chcel povedať..."

Diváci to nepočujú?

„Možno zo zákulisia to nepočujú až tak ako ja. Je to ťažké, ale nechcem sa toho vzdať. Idem bojovať ďalej, novými inscenáciami. Mám teraz rôzne príležitosti, kde ma chcú aj s mojím hendikepom. Aj keď cítim, ako ťažko sa učím text z cédečka. Musím si to vracať a stále to dokola počúvať. Je to hrozné, lebo som bol zvyknutý na vizuálnu pamäť. Ja si to nemám čas ani zopakovať. Všetci herci si hodinu pred predstavením otvoria knihu a opakujú si text. Keď som to neurobil doma so svojou ženou, už to v divadle nemám kedy urobiť. Musím sa teda vedieť skoncentrovať a prejsť si to celé v tichosti. Nemám toto váš pohár?"

Nie, to je váš.

„Aha. Viete, nakrúcanie takejto grotesky nie je lacné. Musíte zaplatiť komparz, prostredie, svetlá. Musí to smerovať k pointe. Musí byť zrazu gag a keď je dlhý, je ako zlý vtip. A to niekedy vidíte až po nakrútení a musíte sa k tomu vrátiť. Používali sme napríklad hydrauliku. Ak tam technik zaspí, už je neskoro. Už som mal byť na scéne, už som mal ísť do prepadliska a zrazu to už nie je smiešne. Je to kombinácia mnohých vecí a musíte to všetko zaplatiť."

Vy ste sa angažovali aj v politike. Robili ste kampaň SD, neskôr aj SDKÚ. Hlásia sa k vám?

„Máme veľmi dobré vzťahy, som stále na ich platforme, aj keď nie som v SDKÚ. Mohol som byť aj poslancom, ale nemal som záujem. Ja milujem herectvo. Mikuláš Dzurinda sa ku mne vždy zachoval veľmi dobre, on si ma váži, aj ja jeho. Ak by som v niekoho strane chcel niekedy byť, tak v SDKÚ, ktorej programu rozumiem. Viem, že aj oni urobili nejaké chyby, ale keby sme si spytovali svedomie všetci po jednom, v živote človek urobí veľa chýb."

Aj sa stretnete občas s Dzurindom?

„Áno, ale bohužiaľ, som teraz hendikepovaný, čiže stretnutia nie sú také časté. Ale on ma vždy pozýva na všetky výročné stretnutia. Keď som mal narodeniny, blahoželal mi, dohodli sme sa, že sa stretneme a že si pôjdeme niekde sadnúť na kávu, že si štrngneme. Aj s mnohými inými, mám v SDKÚ veľa priateľov."

Sledujete dnešnú politickú situáciu?

„Veľmi pozorne ju sledujem, počúvam všetko. Mám od rána zapnuté rádio."

Ako to hodnotíte?

„Žovialita mnohých ministrov, aj žovialita premiéra Fica o nich prezrádza, že sú to ešte mladí a nedozretí politici. Keď sa premiér začne chovať žoviálne, je to z jeho trémy. Lebo kamera ho sleduje a on má trému. V jeho vystupovaní je aj pokus o srandu, pokus o znevažovanie politického súpera, ktoré si môže dovoliť len puberťák. Myslím si, že keby nebol osemdesiaty deviaty rok, tak on je už dnes na tribúne a bude nám rozprávať o výdobytkoch socializmu. Bol aj v Číne a poučuje nás, čo je to socialistický kapitalizmus. 45 percent ľudí na Slovensku ide riadiť cez peňaženku. Ja nehovorím, že mne je dobre, tiež som zadĺžený a musím to splácať, lebo inak vysťahujú z bytu moju dcéru, ktorá mi robila ručiteľku. Všetko ide banke. Pritom skoro nič nezarábam, tak si viete predstaviť, aký je môj denný rozpočet."

Nezdá sa vám byť hrozné, že ste toľko rokov pracovali, hrali ste asi v 90 úspešných filmoch a táto spoločnosť vám nie je schopná poskytnúť viac?

„Ale to ja teraz s týmto zrakom a v tomto postavení ako zmením? To sa nedá. Tu mi neostáva ani plakať, ani sa sťažovať. Komu? Veď vám nikto nepomôže. Film zničili, na Kolibe je stále vlastníkom Mečiarova dcéra a nikto nerobí revíziu. Nikomu sa do toho nechce, lebo to určite bude smrdieť. Celá kultúrna nadstavba dostala facku."

Váš otec bol policajný vyšetrovateľ. Zaujímali ste sa v detstve o jeho prácu?

„Áno. Otec bol veľký odborník na hospodársku kriminalitu, na manká a podobne. Bol členom Demokratickej strany. Bol demokrat. V štyridsiatom ôsmom roku, keď na Slovensku vyhrali demokrati a v Čechách komunisti, vystúpil z Demokratickej strany a zaprisahal sa, že už nikdy v živote do žiadnej strany nevstúpi. Chodili k nám jeho kamaráti s touto názorovou platformou, ako dieťa som im otváral dvere. Bol som malý, priniesol som si šamrlíček a počúval som ich debaty. Cítili sa totálne oklamaní."

Ako dieťa ste hrávali v detskej rozhlasovej družine aj vo filmoch a dokázali ste zarobiť nejaké peniaze. Dokonca ste na Vianoce kúpili domov váš prvý televízor, koberce a obedový servis.

„Boli sme veľmi chudobní. Mal som ešte dvoch bratov a od ôsmich rokov som vyrastal v rozhlase, vtedy ešte nebola televízia. Neskôr vznikla a ja som získal vďaka nej ďalší príjem - už ako dieťa. Moja maminka bola veľmi šporovlivá. Obdivujem ju ešte dnes za to, že sme chodili čistí. Aj keď zaštopkaní, ale čistí, najedení a upravení. Všetko to stihla. Keď som išiel do rozhlasu, nemohol som ísť v teplákoch, v ktorých som chodieval na Sokolskú lúku hrať futbal alebo kradnúť reďkovky. Televízor som kúpil, lebo v dome boli iba dva. Nemusel som sa už na seba chodiť pozerať k susedom."

Veríte, že ešte budete vidieť?

„Áno, veď preto tu s vami sedím a preto tak otvorene hovorím. Nádej mám. Siluetu cítim, teším sa z každého trošku lepšieho momentu. Niekedy si nakvapkám kvapky a zrazu to mám na hodinu o niečo lepšie, viac vidím. A potom to zas odíde. Keď mám zavreté oči, mám pocit, že si trošku viac oddýchnem, ako keď musím mať nejaký program, cesty alebo skúšky. Môžem znervóznieť a dostať sa do hypoglykémie. Viete, to sa nedá opísať, to je strašný pocit. To je taký pocit, akože sa prizriete smrti do očí. Môže sa vám to stať, keď niekedy neodhadnete dobre kalorické hodnoty stravy, ktorá je diétna a možno niekedy až príliš diétna. A zrazu vám cukor klesne na 2,1, ako sa mi to stalo dnes v noci. Zľakol som sa. To chytíte triašku, začne sa vám potiť úplne celé telo, pyžamo si musíte vyzliecť, musíte sa osprchovať a okamžite vypiť asi pol fľaše coca coly, alebo aspoň dve deci. Keď to nemáte po ruke, upadáte do kómy. To už naozaj treba mať dobre otvorené veko truhly a pekne sa tam zložiť a povedať: A hotovo. A to vám môžu vyryť aj na ten náhrobný kameň: A hotovo. Lebo takto skončí každý človek. A hotovo."