V divadelnej sále sa dokopy nič nedeje. Prechádza sa v nej zopár pánov v oblekoch a nejaká samopašne poobliekaná dáma. Iná dáma v slušivom nohavicovom kostýme a v lodičkách vysvetľuje prítomným: áno, nemajú si kde sadnúť, ale nech majú chvíľku strpenia, všetko sa hneď vyjasní. Keď do sály vstúpi posledný, asi tak dvadsiaty zvedavec, dáma v kostýme podelí divákov do skupín, ktoré si páni v oblekoch a doobliekaná dáma odvedú do útrob kancelárií Štúdia 12. Časomiera je nastavená na 30 minút. Počas úvodných skupinových pohovorov sme nečakane a s príslušnou mierou pozitívneho násilia spracovaní.
Po návrate si, vyškolení vedúcimi, sadáme do už pripraveného hľadiska. Vysvitá, že javisko bude slúžiť na nakrúcanie televíznej diskusnej relácie, samozrejme, v hlavnej úlohe s tou moderátorkou v kostýme, s vedúcimi tých skupín a ešte s chlapíkom, čo nám sedí za chrbtami a ide to všetko režírovať.
Ráznym presadzovaním nového životného štýlu s názvom ,novinkachudobatreidmark' sa začína debata o oblastiach, ktorým sa hostia relácie - tak či tak herci, v zásade ľudia - profesionálne venujú. V duchu neodmysliteľného balansu medzi hraním sa a nehraním preliezame levelmi realít a objavujeme niekoľko takpovediac životne dôležitých tém: slovenské tradície, značky, zdroje, zlepšováky, ekologické programy, dokonca filozofiu existencie.
S diskutérmi prežívame lesk aj biedu televízneho nakrúcania bez časových slučiek a strihov: sledujeme pokusy o iskrenie názorov, prerušované spontánnymi reakciami na atmosféru v štúdiu a pokynmi z réžie, kde má bezpohlavný hlas v mikrofóne tých neposedných a hašterivých účinkujúcich pod drobnohľadom a podchvíľou ich upozorňuje na potreby televízneho obrazu a zvuku.
Ide o koncept projektu, ktorý vznikol metódou kolektívnej tvorby a vychádza z reálnych rozhovorov s ľuďmi z ekonomických, sociálnych či psychologických fachov. Môžeme, ale nemusíme sa do ničoho zapájať, a ak neodídeme, možno zistíme, či novinkachudoba bola divadelným programom s televíznym presahom alebo naopak, a či nás našou účasťou, ktorá je už sama osebe aktivitou hodnou protagonistu projektu, ochudobnil alebo nie. Či sme mali chuť vážne sa zahrať.
Prirodzený herecký šarm lídrom tohto stretnutia rozhodne nechýbal. Divák pri nich mohol nadobudnúť pocit, že sa stal súčasťou zmyslového experimentu, ktorý potvrdzuje, že robiť divadlo je celkom sranda, aj keď to sranda vôbec nemusí byť.
