. Napriek tomu prízvukuje, že domovom mu ostáva Slovenské národné divadlo. A hoci na jeho javisku stál v ostatnom čase veľmi zriedka, zdá sa, že ľady sa pohli a jeho tenor slnečnej talianskej farby si bude môcť častejšie vychutnať aj domáce publikum.
Horolezci majú osemtisícovky, tenisti Grand Slame. Aký je rebríček najvyšších mét pre operných spevákov?
„Operné osemtisícovky? Podľa tradície milánska La Scala, Metropolitná opera v New Yorku, Veľká opera v Paríži, londýnska Covent Garden, viedenská Štátna opera.“
Vo viedenskej Štátnej opere ste takmer ako doma, v Paríži ste účinkovali v slávnej inscenácii Rusalky režiséra Roberta Carsena. Minulý týždeň ste dosiahli ďalšiu métu. V záskoku za chorého amerického tenoristu Andrewa Richardsa ste debutovali v londýnskej Covent Garden v Pucciniho Madame Butterfly. Ako k tomu došlo?
„Pôvodne som si myslel, že sa pochlapila moja agentúra. Ale na popremiérovej recepcii mi impresário Kráľovskej opery pán Katona povedal, že za svoj debut v Covent Garden vďačím dirigentovi predstavenia Nicolovi Luisottimu, s ktorým som už predtým pracoval. V každom prípade, som veľmi rád, že to vyšlo.“
Zaskakovali ste doslova v hodine dvanástej. Nie je to pre speváka stres, spievať na takej významnej scéne premiéru, keď neprešiel skúškovým procesom?
„Priletel som popoludní a až do večera som mal hudobnú skúšku. Na druhý deň som štyri hodiny skúšal s režisérom a asistentom, sám, bez kolegov. Najprv som si pozrel videonahrávku z generálky, potom sme si scény prešli na javisku. Po skúške som mal štyri hodinky na relax a bola premiéra. Napriek neštandardnej situácii som sa cítil dobre. S dirigentom sme sa poznali, rozumieme si. Aj s partom som zžitý, Pinkertona som spieval v Drážďanoch a v Terste. Dopadlo to veľmi dobre, súdiac podľa reakcií obecenstva aj vedenia divadla.“
Bude vaša spolupráca na tejto inscenácii ďalej pokračovať?
„Riaditeľ a dirigent ma požiadali, aby som bol pripravený. Ak pán Richards nebude v poriadku, čakajú ma ďalšie predstavenia. Je ich spolu sedem. Ale kolegiálne mu držím palce. Je smutné, keď spevák odtiahne skúšky a pred publikum sa nedostane. Neexistuje nič horšie pre umelca, ako keď musí pre indispozíciu odrieknuť predstavenie.“
Určite ste podobnú situáciu počas svojej kariéry zažili. Kedy vás to najviac mrzelo?
„Pred tromi rokmi okolo Vianoc sme v berlínskej Štátnej opere pripravovali Bohému. Po celý čas sa mi spievalo veľmi dobre, bola tam skvelá atmosféra a Rodolfo bol pre mňa v tom čase optimálnou postavou. No týždeň pred premiérou ma začala obchádzať chrípka. Nadopovaný vitamínmi som ešte bez známok na hlase odspieval obe premiéry. V horúčkach som sa zložil pred tretím predstavením, ktoré naživo snímali televízie vyše dvadsiatich krajín. Vtedy ma to skutočne veľmi mrzelo. Nielen pre premárnenú možnosť medzinárodne sa prezentovať, ale aj pre ľudsky nepríjemný postoj môjho agenta, ktorý túto situáciu prezentoval ako moje osobné zlyhanie.“
Z Metropolitnej opery v New Yorku ste zatiaľ pozvanie ešte nedostali?
„Do Metky som bol doteraz oslovený trikrát, žiaľ, ani raz to nevyšlo. Prvýkrát som musel odmietnuť pre záväzky v tokijskej opere, druhýkrát som bol zmluvne viazaný vo viedenskej Štátnej opere, ktorá ma neuvoľnila. Tretia ponuka - Števo v Jej pastorkyni - prišla pred dvomi týždňami. Nevyšlo to pre nepružnosť mojej agentúry: nedokázala zaručiť včasné vybavenie víz do Spojených štátov.“
Pred vami je debut v najslávnejšej opernej Mekke – v milánskej La Scale, kde budete na jar spievať Lacu v Janáčkovej Jej pastorkyni.
„Veľmi sa na to teším, Jej pastorkyňa je jedno z najnádhernejších a najdojemnejších diel opernej literatúry. Ale nie je to prvá ponuka z tohto operného domu. Pred tromi rokmi sme sa s impresáriom La Scaly predbežne dohodli na účinkovaní vo Verdiho Macbethovi. Celý projekt zlyhal na konflikte môjho agenta s vedením La Scaly. Bol som vtedy veľmi sklamaný a nahnevaný.“
V inscenácii Jej pastorkyni nie ste jediným slovenským zástupcom, s americkou sopranistkou Emily Magee postavu Jenůfy alternuje Andrea Danková.
„Áno, dúfam, že sa stretneme aj v spoločnom predstavení. Keďže ja som zatiaľ písaný ako jediný predstaviteľ Lacu, malo by nám to vyjsť.“
Ste častým hosťom talianskych divadiel. O Talianoch je známe, že ako „operní lokálpatrioti“ vedia byť k zahraničným spevákom až priveľmi prísni. Potvrdzujú to aj vaše skúsenosti?
„Pokiaľ chce v Taliansku zahraničný spevák konkurovať ich umelcom, musí byť nie rovnako dobrý, ale evidentne lepší ako oni. Vnútorná politika divadiel hovorí, že majú uprednostniť domácich spevákov. Na druhej strane Taliani milujú krásne hlasy, vtedy dokážu odpustiť aj chybu vo výslovnosti, ktorú si principiálne žiarlivo strážia.“
Milánska premiéra je 28. apríla, skúšky sa začínajú začiatkom mesiaca. Je pravda, že na ten termín máte ešte jednu ponuku?
„Slovenské národné divadlo ma oficiálne oslovilo, aby som doštudoval postavu Ondreja v Suchoňovej Krútňave a účinkoval v slávnostnom otváracom predstavení novej budovy. Považujem to za obrovskú česť. Zatiaľ je v tom háčik, keďže aprílový termín predstavenia koliduje s finišujúcim skúškovým procesom v La Scale. No verím, že sa to vedeniu SND podarí vybaviť. Momentálne Krútňavu intenzívne skúšam, aby mi v apríli pred slávnostným predstavením stačila len generálka.“
V ostatnom čase ste v SND spievali veľmi málo. Je to dôsledok vašej vyťaženosti na zahraničných scénach?
„Žiaľ, posledných pár rokov bola komunikácia medzi mnou a SND minimálna a nesystematická. V podstate som bol oslovený len vtedy, keď bolo treba neplánovane zaspievať nejaké predstavenie. Ale pravda je aj to, že môj pracovný pomer v SND bol rozviazaný, lebo pre zahraničné ponuky bolo pre mňa čoraz komplikovanejšie plniť záväzky vyplývajúce zo sólistickej zmluvy.“
Ako sa otázka vašej spolupráce so SND vyvíja v súčasnosti?
„Vyzerá to, že by sa mohla oživiť. Sme v intenzívnom kontakte so šéfdramaturgom opery, uskutočnilo sa aj stretnutie s vedením opery, na ktorom sme hovorili o konkrétnych veciach vrátane otváracieho predstavenia Krútňavy. V SND sa stále cítim ako doma, mám rád toto divadlo a chcem tam spievať čo najviac. Je mi ľúto, keď som dva týždne v Bratislave, divadlo hrá predstavenia, ktoré mám v repertoári, a ja si ich nezaspievam pred publikom, ktoré mám rád.“
Ste na zenite umeleckých síl, vaša kariéra v súčasnosti kulminuje. No nie je to tak dávno, čo vás verejnosť vnímala najmä ako brata Petra Dvorského. Je výhodou alebo nevýhodou byť mladším súrodencom slávneho tenoristu?
„Spočiatku to bolo asi skôr nevýhodou. Zrejme by som bol inak vnímaný, keby som nebol Petrov brat. Takto ma s ním – či už vedome alebo podvedome – stále porovnávali. Hoci som žartom hovorieval, že je lepšie, keď ma porovnávajú s takým vysokým kalibrom než s priemerným umelcom. Bola to pre mňa predovšetkým veľká zodpovednosť. Na jednej strane ma zväzovala a občas mi bránila uvoľniť sa, na druhej strane ma silne motivovala a zaväzovala ku kvalite výkonov.“
Už ste ten pocit prelomili?
„Áno, už pár rokov nie je aktuálny.“
Čo hovoríte na to, že sa váš brat rozhodol prijať funkciu umeleckého šéfa košickej opery?
„Jeho rozhodnutie sme spolu nekonzultovali. Vlastne som sa ho ani nedozvedel od neho, ale sprostredkovane. Od Petra je veľkorysé, že bol ochotný odsťahovať sa do Košíc. Viem, že by rád spieval viac, no bránia mu v tom zdravotné ťažkosti. Takto sa ale môže naplno venovať formovaniu košického súboru a odovzdať mu svoje bohaté skúsenosti. Nemusí robiť kompromisy v snahe skĺbiť činnosť aktívneho speváka s funkciou umeleckého šéfa. Držím mu palce.“
Autor: Michaela Mojžišová (Autorka je operná publicistka)
