Pre Jiřího Voskovca a Jana Wericha je to vstup do tretej etapy ich umeleckého života.
Po jedinečnej ére Osvobozeného divadla, ktorá sa skončila odobratím licencie v novembri 1938 a následným zákazom vystupovania, bola v existenčne nebezpečnej atmosfére v tieni nacistického Nemecka jediným riešením emigrácia.
V+W sa na americkej pôde pokúšali oživiť tradíciu Osvobozeného divadla, no nakoniec zakotvili v americkej informačnej službe, kde sa podieľali na vysielaní v češtine.
Po skončení vojny sa najskôr Werich a po istom váhaní aj Voskovec vracajú do Prahy. V tom období sa začína rozbiehať ich korešpondencia, ktorá sa po februárovom puči v roku 1948 a následnom definitívnom odchode Voskovca do Ameriky stala až na sporadické osobné stretnutia jediným pokračovaním ich spolupráce.
Listy sú nielen vzácnym dokumentom osobných osudov, ale aj svedectvom o českej kultúre. Prinášajú skvelé čítanie vďaka symbióze duchaplnosti a múdrosti s brilantným jazykom nadväzujúcim na ich nezabudnuteľné divadelné predscény, kde si budovali „stavebnicu slov a predstáv, s ktorou si pohrávali pred otvorenými zmyslami divákov“.
Svojho „ezopského” jazyka, ktorým sa bránili proti cenzúre, sa vzdávali pri Werichových cestách na Západ, keď si vychutnávali slobodnú komunikáciu: „Nebudou totiž žádní pokrokoví pracovníci, kteří by nad parou dopis nahřáli, přečetli, nahráli na pás, naučili nazpaměť, ofotografovali, pak zalepili, a náležitě ušmudlaný dodali adresátovi. Nebo též nedodali.”
Autor: ba
