„Nikto nepríde, nepodá mi podnos / s tým, čo chcem, rovno pod nos / preto si zarábam tak ako viem / potrebujem hotovosť / z lásky sa nenajem,“ rapuje Cigo z petržalskej hiphopovej skupiny H16 a poslucháči, často ešte neplnoletí, mu visia na ústach. Pieseň s vystihujúcim názvom Zarábaj keš pokračuje výstupom jeho kolegu, ktorý si vraví Killa Korec: „Hovoria, že peniaze nejsú všetko / ale ja to vidím ináč, už nejsom decko / neživí ma mama, ani bohatý tatko / keď chcem lóve, musím si ich spraviť brácho.“
Takto nejako by mohla znieť hymna úradu práce, napadne ma a potom si spomeniem na amerického boháča George S. Clasona, ktorý povzbudzoval ostatných, aby na sebe pracovali ako on citátom: „Bohatstvo je moc.“ Pochybujem, že by z tých pod pódiom i na ňom niekto počul o „duchu kapitalizmu“, ako o ňom píše napríklad sociálny filozof Max Weber, texty H16 však môžu slúžiť ako názorný príklad tejto teórie.
Hiphopová kultúra sa šíri svetom najmä vďaka schopnosti plasticky sa adaptovať na lokálne podmienky, základné stavebné kamene žánru sú však rovnaké. Pochopiteľne hudobné, ale nielen tie.
Kultúra, ktorá sa zrodila v druhej polovici 70. rokov v chudobných štvrtiach newyorského Bronxu, si v sebe nesie odkaz „amerického sna“, ktorým žila generácia Afroameričanov po boji za občianske práva. Ten je charakterizovaný názvom albumu najpredávanejšieho rappera súčasnosti 50 Centa – Get Rich or Die Trying (Zbohatni alebo zomri, keď sa o to pokúšaš).
Identifikácia s týmto snom obrátila v Amerike ideu oslobodenia jednotlivca z rasového útlaku na skutočnosť oslobodenia majetkového. Veď jednou z hlavných postáv hiphopových textov je pouličný podnikavec – hustler, ktorý si zarába na živobytie. Trebárs i mimo zákona.
Akokoľvek je realita černošských get odlišná od reality stredoeurópskych miest, identifikácia so snom o ekonomicky lepšom živote je dôležitá rovnako pre chudobné štvrte v Amerike ako pre mládež napríklad v Petržalke. „Zlaté mercedesy, lakovky brácho, to je moje /snívam si o tom, aké je to mať teraz oboje,“ rapuje piešťanská hviezda slovenského rapu Rytmus, ktorý svoj album nazval Bengoro – cigánsky sen. V refréne piesne Cigánsky sen odkazuje: „Žijem kráľovský život v mojom svete a nikto mi nerozkáže/idem si bez rešpektu pre svoj cieľ/som ten, čo buduje svoj cigánsky sen.“ Chvastanie sa individuálnym spoločenským vzostupom je vlastne oslavou voľného trhu v najrýdzejšom libertariánskom pojatí.
Jižák nie je Petržalka
Na začiatku februára dostala česká hiphopová formácia Indy & Wich cenu za najlepší český album vo výročnej ankete najväčšieho písaného hudobného časopisu F:lter. Najčítanejší mienkotvorný denník MF Dnes venoval skupine článok s nadpisom Králové českého hip-hopu přichází a priaznivú recenziu získali aj v Lidových novinách.
Napriek všetkým oslavným fanfáram stojí veľké úsilie dopočúvať album do konca. Hudobné podklady producenta Wicha fungujú výborne, kameňom úrazu sú však texty rappera Andrého. V jednej skladbe sa chváli: „Mám superjob, texty nepíšu, přímo liju,“ lenže ak sa do nich započúvate, objavíte v nich rappera, ktorý číta komiksy, hráva Playstation a len tak sa poflakuje medzi koncertmi mestom. Oveľa viac nie.
Indy sa vyhlasuje za „mistra metafor“, ale ani verše ako „jsme z pralesů města, Tarzan“ sú chabou náhradou faktu, že zatiaľ prežil zúfalo málo na to, aby mal o čom rapovať. Hoci je Jižní Město tiež veľké betónové sídlisko, Petržalka je iná.
Kde domov můj
Našťastie pre Indy & Wich a ich kolegov rapujúcich v češtine väčšina poslucháčov hip-hopu (a zdá sa, že i publicistov) v Česku pochádza z podobnej spoločenskej pozície bezpečného stredu.
K deťom strednej triedy zámorský hip-hop nikdy neprehováral ako vyjadrenie sna o posune na sociálnom rebríčku, ale iba ako módna kultúra. A tú si adaptovali na svoju realitu pokojného mestského života, v ktorom sa dá prežiť i s malým vreckovým. Petržalská džungľa však dala slovenskému rapu trochu iný náboj, príbehy o ceste z dna na vrchol dávajú jeho textom istú hĺbku a hlavne autenticitu.
Autor: Karel Veselý (Autor je hudobný publicista)
