Škandál, ale nie pre sumu, akokoľvek vysokú. Problém je inde: v tom, že ide o ľudí platených z európskeho rozpočtu, teda z verejných peňazí. V tom, že nie je známe, kto sú, a čo robia. A v tom, že Európska komisia, keď bola požiadaná o zverejnenie mien, tvárila sa dotknuto, čo sa jej to novinári snažia podsunúť.
Hovorca odpovedal, že komisia „plánuje“ zverejniť ich zoznam, len čaká na vyjasnenie „niektorých právnych záležitostí“. Na otázku, či „právne záležitosti“ znamenajú súhlas poradcov so zverejnením, a čo bude komisia robiť, keď jeden alebo viacerí povedia nie, zavládlo v tlačovej sále mlčanie.
Takže tu máme skupinu ľudí platených, niekedy i veľmi štedro z daní občanov únie, o ktorých nič nevieme a ich identitu plus popis práce sa možno hneď tak nedozvieme. Komisia sa bráni poukázaním na prax v národných administratívach, ktoré sú často oveľa uzavretejšie, a že jej „nenapadlo“ zoznam poradcov a priori zverejniť.
Ak je naposledy spomínaný dôvod pravdou, tak je na celej veci najzábavnejší a zarážajúco vypovedajúci. Komisia musí dennodenne odrážať kritiku o svojej nepotrebnosti a bezdôvodne vysokých platoch zamestnancov. Čelí tomu vymýšľaním najrôznejších komunikačných stratégií a sofistikovaných plánov, ako si získať dôveru euroobčanov. A nenapadne jej, že mať čistý stôl vo veciach ako práca a odmena ich ľudí je úplným základom. Tak si človek niekedy hovorí, čože to vlastne robí taká Švédka Margot Wallströmová, toho času komisárka pre komunikáciu.
