Kým na letnom koncerte Depeche Mode bolo tridsaťtisíc ľudí, tu ich v poloprázdnej sále prekvapivo postávalo len zopár stoviek. Bola pritom tiež nedeľa a išlo o legendárnu formáciu patriacu medzi priekopníkov elektronickej hudby. Väčším problémom než vstupné (zaplatiť osemsto korún na mieste je dosť, ale nie beznádejne veľa) bola slabšia propagácia.
Škoda, lebo Laibach patrí medzi kapely, ktoré sa naživo vidieť oplatí.
Prvýkrát tu hrali ešte začiatkom 90. rokov v pozícii vychádzajúcich hviezd alternatívnej scény, druhýkrát predvlani. Už vtedy boli klasikmi, zaujímavými aj pre širšie publikum. Ubudlo experimentálnych zvukov, pochodových rytmov i militaristických prejavov (že ide len o provokačnú pózu, svedčia staršie slová speváka Milana Frasa „sme fašisti asi rovnako ako bol Hitler maliarom“).
Staré industriálne časy evokovala len druhá polovica koncertu, na ktorej zneli veci z predchádzajúcich albumov vrátane slávnej záverečnej prerábky hitu Life is Life. Väčšia, prvá časť večera pozostávala z adaptácií rôznych hymien, ktoré tvoria nový album.
„Popmusic je pre ovce a my sme pastieri prezlečení za vlkov,“ týmito slovami vyprevadili Laibach do sveta svoj najčerstvejší štúdiový produkt nazvaný Volk. Pozbierali preň melódie ľudových piesní, z ktorých sa neskôr stali hymny niekoľkých európskych krajín, Izraela, Číny, Japonska a imaginárneho štátu NSK. Medzi nimi je aj spomínaná Hej Slovani, hymna panslavistov, ktorej text napísal v roku 1834 slovenský kňaz Samuel Tomášik.
Väčšina aranžmánov stojí na spevavých melódiách: originály naživo spievala vokalistka, „komentáre“ k nim robil svojím nezameniteľným podprahovým basiskom Milan Fras. Podklady tvoria zvuky starých synťákov a bicích. Kým v minulosti kapela obdivovala Queen a Kraftwerk, dnes v jej tvorbe skôr nájdete náznaky mrazivých atmosfér á la Massive Attack (asi najviac to počuť v dunivých basoch a downtempách pesničiek Anglia a Francia).
Koncert Laibachu je prepracovanou šou s pôsobivou videoprojekciou na dvoch plátnach, synchronizovanými svetelnými efektmi a pódiovou choreografiou. Oveľa lepšie by vyznel pri väčšom počte publika alebo v klubovom priestore. Lenže to je stará trauma nášho hlavného mesta. Od zavretia Babylonu (a jeho majiteľa) tu nemáme vhodný priestor pre niekoľko stoviek návštevníkov.
