Chodci nie sú horolezci, napriek tomu sú vysoké výšky ich zimný údel a riedky vzduch očistec, bez ktorého sa im v lete neotvorí nebeská brána úspechu.
PaedDr. PETER KORČOK, posledné roky najstabilnejší a najspoľahlivejší slovenský chodec, sa pred dvoma týždňami vrátil z mesačnej prípravy v americkom Flagstaffe (2050 m n. m.) a v tomto už letel vedno s Matejom Tóthom na mesiac do mexickej Tolucy (2650 m). Pod vyhasnutú sopku Nevado de Toluca.
Siedmy raz na to isté miesto. Lepšie pozná len Krupinu, Banskú Bystricu a Vysoké Tatry.
Čím vás očarila Arizona a Mexiko?
„Vždy som mal veľmi blízko ku všetkému, čo sa týkalo geografie a cestovania.“
Preto ste ju v pedagogickej kombinácii s telesnou výchovou na Univerzite Mateja Bela vyštudovali?
„Rád spoznávam kultúrne a hlavne prírodné bohatstvá sveta. V Arizone ma očarili najmä národné parky Grand Canyon a Red Rock, v Mexiku aztécke pyramídy v Teotihuacáne, Pueblo Otomi, sopka Nevado de Toluca...“
Nie je otravné vracať sa stále na tie isté miesta? Alebo je naopak na psychiku športovca lepšie, ak ide do známeho prostredia?
„Má to výhody aj nevýhody. Na jednej strane sa netreba zoznamovať s novým prostredím, ale na druhej, športovec sa skôr psychicky unaví a zužujú sa mu možnosti na potréningové rozptýlenie.“
Čo v takom prípade s voľným časom?
„Každý máme notebook a na niečom pracujeme. Ja stále riešim nejakú so športom súvisiacu ,vedeckú' úlohu.“
Pamätáte si ešte na prvé pocity z tréningu vo výškach?
„Vyššie ako v našich Tatrách som sa prvý raz pripravoval pred deviatimi rokmi v bulharskom Belmekene, ležiacom 2000 m nad morom. Hypoxiu som zvládal bez ťažkostí. Hneď ďalší rok som cestoval do mexickej Tolucy a nad 2500 m to už bolo výrazne náročnejšie. Ranná pokojová srdcová frekvencia sa mi oproti nížinnému normálu 36 pulzov za minútu zvýšila až o 20. Podobne to bolo aj v tréningovom zaťažení.“
Niektorí špičkoví horolezci s prekvapením v Himalájach zistili, že ich organizmus neznáša absolútne výšky. Samozrejme, atléti netrénujú v „zóne smrti“, napriek tomu: poznáte chodca, ktorý nechodí do výšok, lebo mu taký typ prípravy nesedí?
„Každý znáša nedostatok kyslíka inak. Aj medzi chodcami a maratóncami sú takí, ktorí nad 2200 m nedokážu kvalitne trénovať a subjektívne ťažkosti negatívne pôsobia na ich psychiku. Športovec sa rýchlejšie zadýcha, horšie spáva, pomalšie regeneruje, skôr prichádza únava a pretrénovanie. Je však iba veľmi málo výborných vytrvalcov, ktorí prípravu vo výškach nevyužívajú. Som presvedčený, že pre nás chodcov je nevyhnutná.“
Čo trebárs váš tréningový partner Matej Tóth, vlani šiesty Európan na göteborskom šampionáte a slovenský atlét 2006?
„Matej ide so mnou do Tolucy už po štvrtý raz. Podobne ako ja výšky znáša dobre, jeho organizmus sa pri vhodnej metodike tréningového zaťaženia rýchlo adaptuje a pozitívne reaguje.“
Chodievate trénovať ešte vyššie, ako žijete?
„Skúšali sme to, ale skôr zo zvedavosti. Využívajú to totiž mexickí chodci. My bežne vyššie bývame a nižšie trénujeme. Máme to osvedčené z domu: žijeme na Sliezskom dome (1670 m) a trénujeme v Tatranských Zruboch či Tatranskej Polianke (1000).“
Mimochodom, aký máte „výškový rekord“?
„V Mexiku sme sa na sopke Nevado de Toluca vyškriabali približne do 4500 metrov.“
Máte možnosť si počas sústredení kontrolovať hladinu hemoglobínu?
„V Mexiku sme si dali robiť krvný rozbor, ale hodnoty sa mi vždy ukazujú ako skresľujúce: sú vyššie v dôsledku stresovej reakcie organizmu a vylúčeniu starých zásobných červených krviniek do krvného riečišťa. V nížinnom prostredí sa po niekoľkých dňoch upravia a vykazujú reálny stav. Nepresahujú bežné referenčné hodnoty – u mňa je hemoglobín do 16,0.“
Niektorí lyžiari či biatlonisti využívajú hypoxický stan. Neuvažovali ste nad takou možnosťou?
„V roku 2002 som v ňom skúsil spávať. Mali sme ho požičaný spolu s bežcom Mirom Vankom, ale nedali nám ani návod na používanie, ani merač nastavenia nadmorskej výšky či saturácie tela kyslíkom. Na Slovensku sa informácie medzi športovými odvetviami nevymieňajú, každý si stráži to málo, čo vie, a potom to tak vyzerá...“
Stan nie je z dopingového hľadiska zakázaná metóda. Ale vedú sa o ňom diskusie. Pokladáte ho za prirodzenú cestu dvíhania výkonnosti?
„Zdá sa mi, že stan sa využíva čoraz menej a menej. Myslím si, že nenahradí prirodzené hypoxické prostredie. Zakázať cestovať športovcom do hôr kvôli zmnoženiu erytrocytov a zvýšeniu hodnoty hemoglobínu nemožno. Tým, ktorí prirodzene žijú v mestách vysoko nad morom, by sa totiž zároveň muselo prikázať, aby sa presťahovali do nížinného prostredia. A zakázať hypoxický stan? Dôvodom by mohlo byť podozrenie, že ním niektorí maskujú užívanie zakázaných látok...“
Na čo vás vyjde jedno sústredenie v Spojených štátoch či v Mexiku?
„Od 50 do 100-tisíc korún. Závisí od ubytovania a hlavne ceny letenky.“
Ste spokojný s finančným zabezpečením prípravy pol druha roka pred pekinskou olympiádou?
„Po sústredenie v Mexiku máme všetko kryté, čo bude ďalej, je ešte otázne. Podporuje nás armádny klub Dukla Banská Bystrica i atletický zväz, ale na zlepšenie podmienok treba mať ešte vlastného sponzora alebo reklamného partnera. Ak som sa každú zimu od roku 2000 pripravoval vo vysokých horách, tak aj vďaka krupinskej firme WAY Industry, ktorá ma podporuje celú kariéru.“
Čo na také dlhé odlúčenia hovorí novomanželka?
„Medzi semestrami, keď v škole neučí a má možnosť cestovať, ide so mnou. Keď nie, statočne to zvláda. Nie je to jednoduché, ale ako bývalá vrcholová športovkyňa (reprezentantka v športovej gymnastike, účastníčka MS 1997 – pozn. red.) vie, že tréningové pobyty sú pre náš šport nevyhnutné.“
V knižke Všetko o chôdzi zo skúseností konštatujete, že po vysokohorskom sústredení sa výkonnosť dvíha o 5-15 percent. Nie je škoda, že tohto roku túto výhodu nevyužijete?
„Využijem. Na záver mexického sústredenia budem štartovať na pretekoch svetovej chodeckej série v Nuacalpane. Ibaže nie na 50, ale podobne ako Tóth na 20 kilometrov. Zvyšovanie výkonnosti a parametrov krvných komponentov je dlhodobý proces. Preto je ideálne stráviť vo vyššej nadmorskej výške čo najviac času a žiadny tréningový pobyt sa v sumáre neminie účinku.“
Na svetový šampionát v Ósake máte od zväzu zelenú kartu. Nie je však riziko nastúpiť bez jedinej päťdesiatky v nohách?
„Myslím si, že som skúsený pretekár, ktorý už nemusí dokazovať, že prejde 50 km. Na šampionát sa chcem čo najdôkladnejšie pripraviť podľa dlhodobejšej koncepcie a v nej mám na tento rok iba jednu päťdesiatku: na majstrovstvách sveta. Všetko úsilie smerujem na zlepšenie osobného rekordu na budúcoročnej Dudinskej päťdesiatke a vyvrcholeniu kariéry na olympiáde 2008 v Pekingu.“
Na aký výkon si trúfate za ideálnych podmienok?
„Som presvedčený, že môj potenciál je okolo 3:47 h. Viem sa pripraviť na hlavné preteky v roku a podobný výkon na nich môže znamenať veľmi slušné umiestnenie.“
Tohto roku uplynie 20 rokov od Szikorovho slovenského rekordu 3:42:20. Kedy niekto zapochoduje lepší čas?
„Taký výkon je stále výnimočný. Ťažko prognózovať, no určite sa dá prekonať.“
Pred lanskými majstrovstvami Európy ste si želali „jednociferné“ umiestenie. Podarilo sa, skončili ste ôsmy. Tohto roku sú na rade MS – nezľavili ste z túžob?
„Nie, ciele mám čoraz vyššie. Zatiaľ sa mi darilo aj v postupnom napredovaní, tak dúfam, že mi to vydrží.“
Narodený: 12. augusta v Šahách
Štúdium: absolvent kombinácie telesná výchova – geografia na Pedagogickej fakulte UMB Banská Bystrica (1997), externý doktorand katedry humanitných vied UMB (2001), doktor pedagogických vied (2006)
Funkcie: člen komisie športovcov Slovenského olympijského výboru
Knižné publikácie: Všetko o chôdzi (v spoluautorstve s Martinom Pupišom)
Kluby: ŠK Krupina, od r. 1997AŠK Dukla Banská Bystrica
Osobný rekord: 3:51:09 (50 km chôdza)
Majster SR: 2000, 2002, 2004, 2006
Ocenenia: slovenský chodec roka 2003, 2004, 2005, od r. 2004 každoročne v prvej trojici ankety Atlét roka SR
Tréneri: v Krupine Ján Klimko, Leonard Lendvorský, v Banskej Bystrici Miroslav Ďumbala, Roman Parolek, od r. 2006 Juraj Benčík
