Nedeľa, 17. február, 2019 | Meniny má Miloslava
ROZHOVOR

Kameraman Richard Krivda: Ide o to, akú stopu po sebe zanecháme

Zo Slovenskej televízie ho vyhodili v roku 1997 preto, že ako kameraman nakrútil projekt Viděno na vlastní oči, o únose syna prezidenta Kováča. ...

(Zdroj: Peter Žákovič a archív Richarda Krivdu)
Zo Slovenskej televízie ho vyhodili v roku 1997 preto, že ako kameraman nakrútil projekt Viděno na vlastní oči, o únose syna prezidenta Kováča. Oficiálne odôvodnenie znelo: "Nie je o teba záujem." Aj keď mu režisér Petr Klíma navrhoval, že jeho meno nemusí figurovať v záverečných titulkoch, odmietol. Stál si za svojím názorom. V televízii začínal v roku 1970 ako osvetľovač, neskôr pracoval ako asistent kamery. Popri zamestnaní vyštudoval pražskú FAMU. Malý, veľký muž s neodmysliteľným klobúkom a trnavským prízvukom. Kameraman Richard Krivda.

Raz ste povedali, že každý, kto sa tu narodil a nakrútil aspoň jeden film, chtiac-nechtiac nesie so sebou odkaz. Aký je ten váš?

Každý, kto pracuje v tejto profesii, kde má možnosť verejne vypovedať, nesie v sebe určitý odkaz. Každý má iný pohľad na svet, inú morálku, hodnoty. Je prirodzené, že tým, čo robí, zanecháva po sebe stopu. Môj odkaz je však aj odkazom ľudí, s ktorými som pracoval. Film je kolektívna práca a čím je kolektív lepší, tým je väčšia šanca ho urobiť dobre. Či už to boli režiséri Elo Havetta, Ján Fajnor, Ewald Schorm, Ivan Balaďa, Dušan Hanák, Karel Smyczek, Kveto Hečko, Dušan Trančík alebo Martin Šulík, Ján Šuda a Martin Hanzlíček, s ktorými spolupracujem teraz. Ďalej to boli ľudia z divadla, výtvarníci, spisovatelia aj hudobníci.

Kedy ste začínali?

Ako dvadsaťročný. Pracoval som na televíznom magazíne Ráčte vstúpiť najskôr ako asistent kamery a neskôr ako druhý kameraman. Očarila ma spolupráca s Elom Havettom. Pracoval s úžasnou ľahkosťou aj napriek tomu, že mal už v tom čase zákaz tvoriť vo Filmových ateliéroch na Kolibe. Trávili sme spolu veľa času pri nakrúcaní, ale aj mimo neho. Pamätám sa na naše spoločné kinomaratóny. Za jeden deň sme boli schopní absolvovať až päť celovečerných filmov v nonstop kine Čas. Havetta náhle zomrel, hoci mal len tridsaťsedem rokov. Zničil ho komunistický režim, tak ako o pár rokov neskôr Ewalda Schorma. Oni dvaja a kameramani Ivan Vojnar a Juraj Galvánek ma učili filmovej reči.

Mali ste tvorivý stop?

Bola taká doba. Utrum mali asi všetci mysliaci ľudia a obzvlášť tí, korí si nechceli dať pokriviť chrbtovú kosť totalitným režimom. Prvýkrát som sa so zákazom stretol už pri relácii Ráčte vstúpiť. V roku 1977 sme dostali hlavnú cenu na festivale Prix Danube Bratislava. Pár mesiacov po udelení ceny reláciu zakázali priamo na príkaz riaditeľa Československej televízie. Zákazy postihovali aj tvorbu dokumentov Jána Fajnora, s ktorým som pracoval dvadsať rokov. Prišla revolúcia, ale zásahy do tvorby pokračovali. V roku 1990 sme nakrútili s Kvetom Hečkom dokument o jednom riaditeľovi gymnázia, ktorý terorizoval študentov, ale aj profesorov - tiež ho stihol zákaz - neodvysielali ho. Posledný zákaz som mal pred desiatimi rokmi. Po odvysielaní magazínu Viděno na vlastní oči televíziou Nova ma zo Slovenskej televízie vyhodili. Snaha objasniť okolnosti únosu prezidentovho syna ich tak vystrašila, že som dostal okrem okamžitého padáka aj zákaz vstupu do budovy Slovenskej televízie. Trvalo to asi tri roky. Takéto sú typické reakcie politických režimov, ktoré majú niečo za ušami. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí sú ochotní urobiť špinavú prácu, aby politikom zostali čisté ruky.

A čo cestovanie?

Cestovať som chcel od detstva. Neviem, či ma najviac ovplyvnili knihy, alebo filmové predstavenia v chtelnickom kine. Lenže chcieť a môcť sú dva odlišné pojmy. Kameramanská profesia je aj o cestovaní, ale problém bol v tom, že som sa o cestovanie zaujímal v nesprávnom čase a na nesprávnom mieste. Kombinácia mojej politickej neangažovanosti a emigrovanej sestry sa zdala neprekonateľná. Boj proti veterným mlynom začal režisér a zakladateľ divadla Husa na provázku Petr Scherhaufer. Postavil si hlavu a trval na tom, že práve ja musím ísť s divadlom do dánskej Kodane a nakrútiť dokument o príprave spoločného projektu štyroch európskych divadiel Labyrint světa a ráj srdce podľa Jana Amosa Komenského. Svojimi listami bombardoval televízie, ministerstvá vnútra a kultúry. Jeho úpornej snahe vyšiel v ústrety môj bývalý šéfredaktor Ján Slovák, ktorý bol ochotný písomne sa zaručiť, že neemigrujem. Podarilo sa! Klobúk dolu pred nimi.

Potom to už išlo ľahšie?

Ľady sa pohli, ale na voľné more bolo ešte ďaleko. Známa policajná formulka: Nie je v záujme štátu, aby ste vycestovali, mi pravidelne prichádzala ako odpoveď na udelenie víz najmä do krajín, kde vládla demokracia. Oblasti za polárnym kruhom, Afrika, Kazachstan, Vietnam neboli problém. Ťažké podmienky mi neprekážali a skoro vždy sa naplnilo cestovateľské pravidlo: Čím je počasie horšie, tým sú zážitky trvalejšie.

Nikdy ste nemuseli písať hlásenia pre Štátnu bezpečnosť, ako to bolo zvykom, ak niekto v tom čase cestoval na Západ?

Tesne pred odchodom do Kodane si ma pozvali na Štátnu bezpečnosť. Naznačili mi, že vycestovať by som mohol, ale za malú, diskrétnu "službičku". Zaujímali sa o nášho emigranta, ktorý prednášal na filmovej škole v Kodani. Bol som dosť zmätený a v prvej sekunde som nevedel, čo mám urobiť. Na jednej strane mi bolo ľúto obrovskej energie vynaloženej na to, aby som mohol vycestovať, na strane druhej sa mi táto pasca hnusila. Tak som si povedal, že cesta do Dánska nie je až taká životne dôležitá, aby som sa musel zapliesť s ŠtB. Nevedel som, ako z toho von. V hlave mi chrčalo, až mi prišla na um spásonosná výhovorka. Povedal som, že mi je to ľúto, ale s mojou diskrétnosťou nemôžu počítať, lebo strašne chľastám a potom neviem, čo hovorím. Viac ma neprehovárali a vyprevadili z budovy. Vízum do Dánska som nakoniec dostal, ale vrátili mi to. Na československo-nemeckej hranici ma colníci vytiahli z vlaku, hodinu ma držali a urobili mi potupnú osobnú prehliadku. Vrátil som sa do Československa, ale nakazený slobodou. Tam som pochopil vetu: Nie je v záujme štátu...

Na nedávnej premiére vášho dokumentu o uznávanom výtvarníkovi Rudolfovi Sikorovi vysvitlo, že ste spolupracovali aj na námete. Ako sa to stalo?

Počas dlhej spolupráce s Jánom Fajnorom sme mali aj my svoj zoznam. Boli v ňom ľudia, o ktorých sme boli presvedčení, že dokument o ich živote a tvorbe je to najmenej, čo môžeme pre nich urobiť. Rudo Sikora roky figuroval na prvých miestach tohto zoznamu, ale totalitný režim mal iný názor. Väčšinou nás odbili tým, že námet je dobrý, no čas ešte nedozrel. Čas potom dozrel, ale STV roky nejavila záujem o podobné projekty. Jána Fajnora prepustili z STV a o pár rokov nato zomrel. Zoznam mi zostal. Oslovil som režiséra Martina Hanzlíčka a on ponuku prijal. Predložili sme námet, ktorý padol na úrodnú pôdu.

Ako dlho trvalo, kým bol film Sám proti sebe hotový?

S Rudom sme sa stretli v Prahe, kde nás zahrnul obrovským množstvom informácií a materiálov. Typickou energiou sa nám usiloval pretlmočiť svoje myslenie do ľudskej reči za jediný deň. Poobede sme ho museli zastaviť a priznať sa, že už nevládzeme vnímať. Nakrúcanie prebiehalo doslova od Košíc po Prahu. Napriek tomu, že príprava takej obrovskej výstavy vyžadovala od Ruda nadľudskú námahu, nikdy sme od neho nepočuli ani slovo o tom, že na nás nemá čas. Dokončovacie práce skomplikovala nová technológia HDTV, takže od námetu po premiéru ubehol celý rok.

Prečo sú pre vás dôležité dokumenty o osobnostiach ako Rudolf Sikora?

Škála ľudí, o ktorých som mal česť nakrúcať dokumenty, je široká. V tejto spoločnosti, ktorá ešte stále nevie zabojovať za umenie, sú takéto projekty zvlášť dôležité. Pre jednoduchých Slovákov to funguje asi takto: ak je kultúra, tak dobre, ak nie je, tiež sa nič nestane. Preto ani neprotestujú, keď im ju predkladajú Mojsejovci, VyVolení a podobne. Som vďačný každému tvorcovi, ktorý sa snaží vytvoriť protiváhu týmto devastačným trendom. To je morálna povinnosť aj verejnoprávnej STV. Umenie má povznášať, vychovávať, otvárať ľuďom ich obzor. O tom som bol vždy presvedčený, ale ako sa zdá, táto cesta je nekonečná. Preto je škoda každej minúty vysielacieho času vyplneného takými plytkými vecami, ako sme toho svedkami v poslednom čase.

Nikdy ste nerobili reklamu?

Neodsudzujem ľudí, ktorí ju robia. Pred mnohými rokmi som videl v Cannes takúto reklamu: obrovský nadhľad na modrý oceán a v strede malý, zelený ostrovček. V piesku medzi palmami sa muž v prehistorických plavkách chráni pred víchricou, ktorá mu vrhá piesok do tváre. Do toho ide krátky slogan: "Jediný ostrov, kde nepristáva PAN AMERICAN!"

Vyskúšal som to začiatkom deväťdesiatych rokov, ale nenašiel som spoločnú reč s tzv. stylistami vo fialových sakách. Nedávno mi ponúkli reklamu na prací prášok. Poznáte to - jedna múdra, druhá naivná, belšia je belšia od najbelšej. Odmietol som s tým, že to nie je nápad. Poradil som im, aby v práčke oprali krásny teplovzdušný balón hýriaci farbami a čistý ho vypustili k oblohe. Odmietli s argumentom, že naše gazdinky by to nepochopili. A sme znova pri tom istom - podceňovanie diváka. Je omnoho ľahšie ľudí manipulovať a ohlupovať, ako vychovávať. Nečudujme sa však ľuďom od reklamy - keď to robí väčšina našich politikov. Vedia sa okamžite priživiť na úspechu vedcov, športovcov či umelcov. Ak príde na lámanie chleba a majú ich podporiť alebo sa ich zastať, nie je politická vôľa. Ide o pekne zabalenú krátkozrakosť a sebectvo.

Dostali ste niekedy grant, napríklad z ministerstva kultúry?

Nie, nikdy.

Dostali ste nejaké dobré rady do života?

Elo Havetta mi vždy hovorieval, že po rokoch uvidím na svojich filmoch samé chyby. Nebolo to príliš optimistické. Zároveň mi poradil, ako sa tomuto trápnemu pocitu vyhnúť: ‚Keď nakrúcaš film, venuj mu všetok um a energiu, čo v tej chvíli máš a potom si možno po rokoch povieš, že je to blbé, no môžeš si to odôvodniť tým, že lepšie si to vtedy nevedel.' Ewald Schorm mi povedal: ‚Jo, kluku zlatej, není rozhodujíci, co do filmu dáš, rozhodující je to, co do filmu nedáš.' Janko Fajnor trval na svojej teórii: ‚Pre kameramana je najdôležitejšie to, aby dobre počul.' Všetci traja sú už mŕtvi, ale ich radami sa riadim dodnes. Často na nich spomínam.

Keď vás v roku 1997 vyhodili z televízie s tým, že ste nadbytočný a vzápätí prijali na vaše miesto iného kameramana, postavil sa niekto z kolegov za vás?

Samozrejme, prišlo za mnou pár priateľov kameramanov, ponúkli mi pomoc a hľadali spôsob, ako situáciu vyriešiť. Bol som im zato vďačný. Pomôcť mi však nemohli. Nemali šancu - ich bolo päť a kameramanov v STV sedemdesiat. Pokus o moju záchranu by mal šancu, keby pomer odvážnych a mlčiacich bol opačný. Mne to však neublížilo, naopak, vyriešila sa otázka, či zostať v STV riadenej Mečiarom. Nikomu nič nezazlievam, ľudia sa báli o svoju prácu. Ťažké srdce mám len na vtedajšieho vedúceho kameramana Jozefa Brezanského, ktorý s nadšením realizoval politický tlak vtedajšieho HZDS. Keď sa o mojom vyhadzove dozvedeli v Čechách, okamžite mi poslali ponuky na prácu v Prahe. Takže som kontinuálne pracoval ďalej.

Bude vám chýbať relácia Pod lampou?

Nesmierne. V Čechách nám niekedy v dobrom závideli televízne pondelky. Za posledné roky mi moji českí priatelia a kolegovia (a mám ich tam naozaj dosť) tvrdili, že relácia, ako je Pod lampou, u nich vyslovene chýba. Jej tvorcovia Mário Homolka, Štefan Hríb a Dušan Kušnierik vyberali zaujímavé témy a kultivovaných ľudí. Debaty prebiehali v pokoji napriek tomu, že názory účinkujúcich boli niekedy diametrálne rozdielne. Účastníci debaty si neskákali do reči a nesnažili sa v čo najkratšom

čase vychrliť zo seba čo najviac urážok a nevydarených bonmotov, ako sme toho svedkami pri debatách našich politikov. Bolo mi sympatické, že v poslednom vydaní nebojovali ani tak o svoju slobodu, ako o slobodu svojho kolegu Eugena Kordu, ktorý dlhé roky upozorňoval spoločnosť na to, čo sú ľudia schopní urobiť pre svoje politické kariéry a mocenské ambície.

rozhovor-b07.jpgKameraman Richard Krivda (55) nakrúcal v 52 krajinách aj v extrémnych podmienkach. V roku 1989 bol pri založení VPN. Za svoju prácu získal desiatky ocenení doma i v zahraničí. Je držiteľom významného ocenenia za umelecký prínos, ktorý mu udelila Masarykova akadémia umění v Prahe v roku 1997. Dnes je spokojný, že tvorí na voľnej nohe.

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Zážitky z Pobaltia: Objavte Tallinn a Rigu
  2. Darček, s ktorým si na vás spomenie 365 dní v roku
  3. Predpremiéra vynoveného VW Passat: Viac IQ, viac online
  4. Šanca pre mladé talenty z oblasti umenia, vedy či športu
  5. Top destinácie a hotely na exotickú dovolenku v zime
  6. Stotisíc ľudí rozhodlo: Nadácia banky rozdelí štvrť milióna eur
  7. Slovensko má historicky najvyšší počet ľudí bankujúcich online
  8. ZSE ako jediné prináša Virtuálnu batériu pre fotovoltiku
  9. First moment: Španielske pobrežie patrí medzi najpredávanejšie
  10. Je lepšie menučko, alebo domáca strava? Týždeň sme varili doma
  1. Podnikanie a významné ukazovatele v roku 2019
  2. Smartfóny Samsung Galaxy S priniesli množstvo inovácií
  3. eKasa prichádza na Slovensko
  4. Zážitky z Pobaltia: Objavte Tallinn a Rigu
  5. 4 úkony, ktoré treba absolvovať po založení s.r.o.
  6. Konferencia - EU support for research
  7. A dynamic year in the industrial and logistics sector
  8. Hotovosť je na ústupe. Karty akceptujú aj v kostole či na ulici
  9. Darček, s ktorým si na vás spomenie 365 dní v roku
  10. Zápis do Registra partnerov vo verejnom sektore
  1. Na dôchodok si možno sporíte zle. Šesť zásad správneho šetrenia 18 995
  2. Darček, s ktorým si na vás spomenie 365 dní v roku 13 166
  3. Zážitky z Pobaltia: Objavte Tallinn a Rigu 11 242
  4. Je lepšie menučko, alebo domáca strava? Týždeň sme varili doma 8 327
  5. Hotovosť je na ústupe. Karty akceptujú aj v kostole či na ulici 4 938
  6. First moment: Španielske pobrežie patrí medzi najpredávanejšie 4 685
  7. Top destinácie a hotely na exotickú dovolenku v zime 4 284
  8. Predpremiéra vynoveného VW Passat: Viac IQ, viac online 4 232
  9. Esin Group: Líder Iniciatívy poľnohospodárov vydiera 4 192
  10. Zbrojársky líder z Považia pomáha ľuďom 4 036

Neprehliadnite tiež

Predali Eiffelovku aj Karlštejn, zoznámte sa s najväčšími podvodníkmi doby

V minulosti ľudí podvádzali skutoční velikáni svojho remesla.

Predať sa dá takmer všetko - ak ste podvodník.
Tina Mazeová.

Rádiové dievčatá svietili v tme a zomierali. Firma o nich klamala

Maľovali ciferníky, advokáti ich nechceli brániť.

Rádiové továrne zamestnávali na maľovanie svietiacich ciferníkov najmä mladé ženy. Mnohé z nich boli tínedžerky.
Česká herečka Táňa Vilhelmová.