BRATISLAVA. Minister spravodlivosti za HZDS Štefan Harabin sa nestane ústavným sudcom. Prezident Ivan Gašparovič ho z kandidátov, ktorých mu ponúkol parlament, nevybral a za sudcu ho nevymenuje.
Rovnako ani Tibora Šafárika, ktorého senát na Ústavnom súde kedysi odobril Mečiarove amnestie v kauze únos Michala Kováča mladšieho.
Gašparovič prekvapil
Gašparovič svoje rozhodnutie nezdôvodnil. Viacerých svojím výberom príjemne prekvapil. Politológ Miroslav Kusý hovorí, že keby Gašparovič vybral Harabina aj so Šafárikom, bola by to provokácia.
Jeho rozhodnutie je priaznivejšie, ako očakával. Výber ocenil ako dobrý signál pre Slovensko aj politológ Grigorij Mesežnikov, podľa ktorého včerajšok nebol pre Harabina porážkou, lebo zostáva vo významnej funkcii. „Oveľa dôležitejšie však je, že je to malé víťazstvo pre ústavnosť na Slovensku.“ Pre Šafárika podľa neho Gašparovičovo rozhodnutie porážkou je.
Šafárik je sklamaný
Harabin nechcel rozhodnutie hlavy štátu komentovať, vraj na to nevidí dôvod. Za ústavného sudcu ho nominovalo HZDS, ktorého ústredná tajomníčka Zdenka Kramplová povedala, že rozhodnutie prezidenta rešpektuje. „Keby nevybral nikoho z našich ľudí, tak by som sa vyjadrila trochu inak.“
Šafárika rozhodnutie prezidenta sklamalo. „Nemám tušenia, prečo ma nevybral.“ Aj predseda poslaneckého klubu SNS Rafael Rafaj si myslel, že Šafárik prejde. Preto ho strana nominovala. Ako bývalý ústavný sudca vraj spĺňal všetky kritériá, podľa ktorých prezident rozhodoval. Pripustil, že to môže byť dôsledkom negatívnej medializácie Šafárika.
„Zrejme sa onedlho dozvieme, že to bol veľký omyl, ale to je iná téma,“ povedal Šafárik.
Opozícia si vydýchla
Opozícia sa možného pôsobenia Harabina a Šafárika na Ústavnom súde obávala. Daniel Lipšic z KDH hovorí, že rozhodnutie o Harabinovi je sklamaním pre justíciu všeobecne, lebo zostáva ministrom, ale „je to víťazstvo pre ústavné právo“. Podľa neho urobil prezident v zásade dobré rozhodnutie.
Gašparovič sa nevyhol všetkým kontroverzným menám. Tak je vnímaný aj exposlanec HZDS Peter Brňák, ktorý hlasoval v parlamente za vylúčenie Františka Gauliedera z poslaneckých lavíc.
Podľa Mesežnikova sa týmto rozhodnutím diskreditoval. „Sledoval viac stranícku lojalitu ako princíp ústavnosti.“ Otázny je aj výber Milana Ľalíka, ktorý je známy ako blízky Harabinov spolupracovník.
Koalícia môže byť spokojná
Koaličné strany sú pri hodnotení prezidentovho výberu zdržanlivejšie. Hovoria, že ho rešpektujú.
Koalícia získala na súde väčšinu. Miroslav Číž (Smer) hovorí, že v predchádzajúcom volebnom období zasa ovládla súd terajšia opozícia. Smer môže byť spokojný, lebo získal najviac kandidátov. Len čiastočne je spokojná SNS. Z dvoch kandidátov jej prešiel len jeden, Sergej Kohut.
Ústavný súd bude kompletný po necelom mesiaci. Na nových sudcov čaká takmer tisícka nevybavených vecí.
Noví sudcovia Ústavného súdu
Peter Brňák
exposlanec HZDS, v politike bol trinásť rokov, hlasoval za vylúčenie Františka Gauliedera z parlamentu, čo Ústavný súd neskôr označil za protiústavné
Ľudmila Gajdošíková
bývalá ústavná sudkyňa
Sergej Kohut
sudca Najvyššieho súdu, bol protikandidátom Štefana Harabina pri voľbe predsedu Najvyššieho súdu v roku 2002, po ktorej Ústavný súd uznal jeho výhrady
Milan Ľalík
bývalý sudca Najvyššieho súdu, šéf sekcie civilného práva ministerstva spravodlivosti, blízky spolupracovník Štefana Harabina
Ivetta Marušáková
sudkyňa Najvyššieho súdu
Lajos Mészáros
bývalý ústavný sudca
Marianna Mochnáčová
pôsobila v advokácii, potom na Ústavnom súde ako riaditeľka sekretariátu predsedu súdu a ako jeho hovorkyňa.
Ladislav Orosz
ústavný právnik, bývalý poslanec SDĽ, exprezident Rudolf Schuster ho v roku 2002 odmietol vymenovať za ústavného sudcu, pôsobil ako poradca Ústavného súdu
Rudolf Tkáčik
advokát
Stĺpček Petra Schutza
Mohlo to byť horšie
Až raz niekto zbilancuje päť rokov Ivana Gašparoviča, 12. február 2007 sa bude v recenzii vynímať ako svetlejšia chvíľka. Deviatich sudcov pre dvor v Košiciach vyberal viac ako štátnik než ako nominant a produkt istého politického prostredia. Je to príjemné prekvapenie, lebo očakávania boli podstatne horšie.
Nadšený však zrejme tiež nikto nie je. Keby azda najdôležitejšie rozhodnutie svojho funkčného obdobia zvládol prezident ešte o čosi lepšie, nevyhol by sa už kritike strán, ku ktorým má bližšie. K menoslovu patrí poznámka, že parlament mu veľmi nepomohol pri jeho náročnej úlohe. A ak sa v budúcnosti Ústavný súd nevyhne oprávnenej kritike, jej významná časť padá na hlavu zákonodarcov, ktorí mali a mohli voliť kandidátov nielen rýchlejšie, ale tiež zodpovednejšie.
Situácia, keď sa naraz menia dve tretiny ústavných sudcov, je v demokratickom svete nezvyklá. Za to však už Gašparovič naozaj nemôže.
