Jána Čapkoviča odmenili Cenou fair play Ivana Chodáka za dlhoročnú hráčsku činnosť. Odchovanec bratislavskej Červenej hviezdy odohral za Slovan 286 zápasov a dal rovných sto gólov.
Na Tehelnom poli zažil 50-tisícové návštevy na ligových zápasoch, získal v belasom drese tri československé tituly (1970, 1974, 1975).
Čakalo ich celé mesto
Dal najslávnejší gól v histórii Slovana. Tretí vo finále Pohára víťazov pohárovrov (vtedy druhá najvýznamnejšia európska klubová súťaž) v Bazileji 1969. Belasí viedli 3:1, vyhrali 3:2.
Na rakúskych hraniciach čakali slovanistov všetky taxíky z mesta, špalier stál z Petržalky po Tehelné pole. Spontánne, futbal patril k mestu.
Dnes sa vymýšľa kadečo a na futbal sa nechodí. „Príčin je veľa, netrúfnem si ich dávať do poradia. Ani mi všetky nenapadnú,“ premýšľal o pol hodinu mladší zo slávnych futbalových dvojičiek. Brat Jozef je majstrom Európy z Belehradu 1976.
Pomaly šesťdesiatnik s fúzikmi, nad ktorými sa večne smejú oči, tuho rozmýšľal.
Za nápad by dal nobelovku
Hovorili sme o férovosti, úcte k tradíciám. Patrilo sa pri dolnokubínskej slávnosti. K vážnej téme sme odbočili od krásnych, hoci nostalgických spomienok.
„Na Bazilej na sto rokov zabudnime. Stačila by Artmedia a jej účinkovanie v Lige majstrov. Nemáme silný klub, žiaden štadión, fanúšikovia si nestačia zvyknúť na jedného hráča, príde druhý. Často sa cez leto vymení celý káder. Úroveň hry je zlá. Niet sa čoho chytiť. Ani reprezentácia nezačala dobre kvalifikáciu. Univerzálny nápad na rýchle oživenie nejestvuje. Ak by niekoho osvietilo, zaslúžil by si nobelovku,“ povedal dnešný tajomník a asistent trénera ŠKP Dúbravka – Bratislava.
Históriu poznali z domu
Začali sme bod za bodom. Čapkovič, rodák z Petržalky, zdôraznil, že s bratom spoznali futbalovú históriu z domu. „Predovšetkým dedo bol veľký slovanista, otec trochu menší, my s bráchom sme už boli červenka. O futbale sme vedeli dosť. Čílsku zostavu sme vedeli odpredu i odzadu. Keď sme prišli do Slovana a sedeli v jednej šatni s Popluhárom, Urbanom, Joklom, dlho sa nám triasli kolená a nevedeli sme si zvyknúť, že môžeme takým hráčom aj tykať,“ spomenul kanonier slušné maniere.
Pamätá si jedinú žltú
Čapkovič sa dobre pamätal aj na jedinú žltú kartu, ktorú za desať ligových ročníkov dostal: „Dal mi ju v Hradci rozhodca Horbas.“
Dnešok je rýchly, na spomienky niet času. Čapkovič sa starecky neponosoval na nevychovanú mládež. „Majú iné záujmy. Čo ich po veľkých futbalistoch minulosti, keď Beckham berie miliardy. Majú iné príklady. Nemyslím si, že každý futbalista musí vedieť, kto je to Čapkovič. Bol som však zaskočený, keď mi zverenec po dlhšom účinkovaní v tíme povedal: Tréner celkom dobre kopete, asi ste niekedy hrávali futbal,“ usmial sa.
Fanúšik mal svojich hráčov
Čapkovič, inžinier ekonómie, poukázal na vážnejší, azda aj kľučový problém. „Iba náhoda chcela, že sa živím futbalom. Niekedy sme skoro všetci študovali. Futbal zostal pre nás hrou. Pred derby bol Trnavčan nepriateľ, po ňom opäť kamarát. Futbal bol férovejší. Fanúšik to cítil. Mal svojich hráčov. Niekto chodil na Jokla, iný na Adamca.“
Kazia hráčov peniaze?, bola ďalšia téma. „Áno, aj, hoci sú v dnešnom svete veľmi potrebné. Mladík však podpíše zmluvu na dva roky a začne špekulovať, aký bude jeho ďalší prestup. Na vine nie je ten chlapec, ale mnoho nečestných ľudí motajúcich sa okolo futbalu, ktorí hre nerozumejú, kšeftu však bezchybne. Dnešní mladíci majú ďaleko k profíkom západného typu. Pokračovanie súčasného stavu môže o päť rokov znamenať úplne prázdne tribúny.“
