Hovorí „my v tejto krajine“. Vysvetľuje to tým, že deväťdesiat percent svojho života je na Slovensku. „Žijem na Slovensku. Ak sa ma opýtate, aké sú pomery v Rakúsku, nemám predstavu. Citlivé problémy spoločnosti poznám na Slovensku, no už nie v Rakúsku. Niekedy sa pýtam, o čom vlastne hovoria, kde je problém, už im nerozumiem. Z médií nuansy nezískate.“
Bankovníctvo je o dôvere
Ponuku ísť do Bratislavy dostala v roku 1993. V tom čase pracovala spolu s manželom v rakúskej banke Creditanstalt, ktorá začala rozširovať svoju sieť aj do zahraničia. „Môj muž mi raz povedal, že musí byť zaujímavé, žiť v inej krajine. Opýtal sa ma, či by ma to nelákalo.“ Keď hľadali človeka pre Slovensko, manžel jej povedal, aby to skúsila. „Chcela som to, ale bez manželovho súhlasu, že to obaja zvládneme, by som to neurobila,“ povedala Ovesny.
Od začiatku bola presvedčená, že bývať chce na Slovensku. „Len tak tam môže človek porozumieť problémom ľudí. A bankový biznis je o dôvere.“
Zmluvu so Slovenskou sporiteľňou mala na tri roky. Zo začiatku v Bratislave ani neplánovala zostať dlhšie. Po troch rokoch jej zmluvu predlžili. Dnes hovorí, že nemá problém ísť do dôchodku na Slovensku. „Nemám nijaké plány odísť zo Slovenska, no žijem v jednom koncerne a mám šéfa. Nemôžem teda povedať, že budem ešte dvadsať rokov na Slovensku. Ale to nemôže povedať nikto.“
V Rakúsku sme sa mali príliš dobre
Keď v roku 1994 prišla na Slovensko, dostať sa vtedy k základným informáciám v anglickom alebo nemeckom jazyku nebolo ľahké. „Keď riadite banku a netušíte, čo sa deje v spoločnosti, je to veľmi ťažké. Počúvala som správy a nič som nechápala. Nevedela som si objednať taxík.“ Nikto v banke od nej neočakával, že sa bude učiť po slovensky. No závislosť od toho, že sa informácie dozvie len sprostredkovane, bola pre ňu dostatočnou motiváciou naučiť sa hovoriť po slovensky. „Také normálne veci života ma motivovali učiť sa váš jazyk a aj som to chcela.“
Rakúska spoločnosť sa podľa nej mení. Je agresívnejšia voči cudzincom. Je tam ešte cítiť monarchistickú povýšenosť i akúsi aroganciu aj strach. „Keď sa pozriete, ako sa naša ekonomika rozvíja a porovnáte to s Rakúskom zistíte, že tam ľudia majú strach zo straty práce. Rakúske koncerny totiž idú aj na Slovensko. Druhou stranou mince je, že neboli zvyknutí na to, že aj rakúsky štát musí šetriť. V Rakúsku sa mali príliš dobre.“
O občanoch Slovenska Ovesny hovorí, že sú otvorenejší, pripravení učiť sa niečo nové. „Viac sa angažujeme. Niekedy „frfleme“, ale keď už ideme do toho, tak ideme. V Rakúsku sa ľudia sťažujú, prečo sa majú relatívne zle, prečo im vláda nedá viac, prečo je tam tak veľa ľudí z východu, ktorí im berú pracovné príležitosti.“ Na Slovensku sa navyše ľudia nehanbia otvorene ukázať svoje pocity. „Je to vidieť v ich tvárach, keď sa tešia a nehanbia sa plakať. A to si tu veľmi vážim. V Rakúsku je to viac maskované a to je škoda.“
Slováci sú kreatívni, niekedy až príliš
Na druhej strane Ovesny nie je však presvedčená, že ľudia na Slovensku pracujú oproti Rakúšanom vždy efektívnejšie.
Nemá rada ľudí, ktorí plnia iba príkazy a smernice a nič navyše. Očakáva, že zamestnanci využívajú - ako hovorí - sedliacky rozum. V banke chce mať osobnosti, ktoré vedia, čo robia. „Niekedy sa musia vedieť kriticky opýtať, prečo to robíme tak komplikovane. Ja tiež môžem urobiť chybu. Nemusím byť dobre informovaná. Nepoznám detaily, s ktorými pracujú v pobočkách. Nápady v banke nechýbajú, Slováci sú veľmi kreatívni. Niekedy možno až veľmi alebo na zlom mieste.“
Za najdôležitejšie považuje profesionálne vzťahy. V užšom tíme, s ktorým spolupracuje, je okolo štyridsať ľudí. „Keď potrebujeme diskutovať o strategických veciach, alebo sa len tak porozprávať, pozvem ich domov. Kto nechce prísť, nemusí. Nechcem tlačiť na neformálne vzťahy.“
Na konci sú však rovnaké princípy. Od zamestnancov očakáva výsledky. Tie musia mať všetci v banke. Podporuje otvorenú komunikáciu bez strachu, čo však úplne nefunguje. „Je to historicky dané, že ľudia tu majú stále trochu obavy povedať otvorene názor, lebo sa boja, že stratia prácu. Neviem, či sú Rakúšania viac otvorení. Určite sú však viac schopní povedať niektoré veci kriticky.“
Privatizácia bola úľavou
Priznáva, že tlak akcionárov je niekedy veľmi silný. V júli dostane tri alebo štyri čísla, čo sú ciele na budúci rok. „Pozriem si ich a potom potrebujem vždy jednu noc na vydýchanie. Potom ideme ďalej. Na konci roka musíme mať výsledky, nič iné.“
Reformy boli podľa nej nutné a boli - všeobecne povedané - dobré, aj keď veľmi tvrdé. „Dzurindova vláda veľa šetrila, ale bolo to veľmi dôležité. Podľa môjho názoru treba urobiť reformu školstva a zdravotníctva.“
Medzi bankármi má len zopár priateľov. „Sme konkurenti, niekedy sa hádame, no rada s nimi len tak „kecám“. Profesionálne vzťahy mám, samozrejme, s každým, ale s kým pôjdem na večeru, to si už dovolím vybrať.“
Viac na www.leaders.sk
