V júlových horúčavách, vždy na sviatok svätej Anny, sa vyberá celá naša širšia rodina z Malej Ichne, presnejšie my plus teta Agneška a strýc Valent, na hody do Ondruškoviec.
Cestujeme autobusom, potom vlakom, a keď vystúpime a prejdeme od stanice asi päťsto metrov a minieme múry cukrovaru i mestského cintorína, ocitneme sa na pustej, prašnej ceste. Čaká nás asi trojkilometrová chôdza. Strýc Valent si podchvíľou dáva dole klobúk, chráni si ním lysú hlavu pred čoraz intenzívnejším náporom slnka, utiera si pot, no on mu znova a znova stekal v jarčekoch po tvári a zrejme už načisto premočil košeľu pod čiernym sviatočným sakom. Nedobre sa mu kráča na napuchnutých, vodou naliatych nohách, ktoré musia v prachu a páľave niesť jeho ťažké, tučné telo, dlhodobo zaťažované nadmerným príjmom jedla. Vidina hostiny ho však spolu s nami ženie dopredu.
Už sme celkom blízko pri dedine, v našom zornom poli máme jasnú podobu prvých domov. Ich múry pozvoľne prekryli dominantnosť kostolnej veže, vo vzdialenom pohľade výrazne ohlášajúcej spätosť našej púte so sto rokov sa opakujúcim sviatkom svätej Anny.
Sme na mieste. Už sedíme v rozľahlej filagórii, už nastupuje mäsová polievka a bravčovina, ktorej bude patriť celý tento deň.
Strýc Valent po hodine ako vždy zoslabený, zmalátnený, zdivočený jedlom a svojou smrtiacou pažravosťou sa dostane do stavu, v ktorom ho treba odprevadiť do prednej izby, popri komore, najchladnejšej časti domu. Treba mu pomôcť od stola a ja ako jeden z najmladších, sám poznačený mäsom a chamtivosťou, prejavujúcou svoj pomstychtivý následok bolesťou pod ľavou kľúčnou kosťou, tým slabým miestom môjho organizmu, ktorým možno raz vstúpi do mňa smrť, teda ja spolu so starším bratom pomôžem zničenému, mokrému strýcovi prejsť do prednej izby, plnej zákuskov a jedla. Posadíme ho na otoman, a prv než si ľahne, podarí sa mu načiahnuť ruku tak, aby si uchmatol ešte dva zákusky a až potom, keď ich zje, si, načisto dorazený jedlom, ľahne.
Sedím oproti hostiteľovi, ktorý je jedným z rozhodujúcich činiteľov hodovania. Tento muž, spätý so zabíjaním zvierat, zakáľačkami a porciovaním mäsa má mocnú, robustnú postavu. Pôsobí tak, akoby stretnutia s ošípanými a dobytkom vo chvíľach ich konca, na hranici ich nedlhého, krátkeho pobytu na tomto svete, ho vybavili tými drsnými, tvrdými, priamočiarymi črtami chlapstva a fyzickej zdatnosti, ku ktorým sa utiekajú tí, čo podliehajú kultu moci, vyvolaného mužskou silou a telesnosťou. K takej sile a k takému telu nepristane úsmev ani rola žoviálneho hostiteľa.
A naozaj! Vo chvíľach, keď je domáci pán vážny, vyzerá vo svojej statnosti ako filmový hrdina. Len čo sa začne usmievať a to, zdá sa, patrí k jeho povinnostiam hostiteľa, stráca takmer všetko, čo získal svojím drsným, chlapským výzorom. Možno efekt tohto úsmevu zakaľujú aj tie okamihy, v ktorých robil chvíľkové, naliehavé poriadky – divo zazrel na jednu z kuchárok, smelým, rýchlym, ale zároveň polovičatým, nedokonalým úderom spacifikoval a vzápätí odfúkol dotierajúcu osu tak, že zostala v bolestiach žiť.
Takýto detail možno priradiť k okrajovým výjavom z bežného vidieckeho, no i mestského života, v ktorom sa nikto nepozastaví nad následkami podobného konania, v ktorom niet miesta na úvahy o trápení múch, bzučiacich a postupne hynúcich na mucholapke, visiacej z dreveného stropu filagórie tak dômyselne, že ani pri najväčšej neopatrnosti si nikto z hodovníkov neprilepí o ňu tvár alebo vlasy.
Vráťme sa však k hostiteľovmu úsmevu. Nech tento prejav, táto jeho umelá, deformujúca grimasa pôsobí akokoľvek jednoliato a nediferencovane, predsa sa pri spätnom pohľade a bilancovaní vynára jeho úsmev ako čosi, čo sa vyznačuje mnohými odtienkami a kontrastmi.
Zdá sa, že pri zlyhaní strýca Valenta nadobudol akýsi hrdý, víťazný a zároveň trocha posmešný ráz. Hrdý a víťazný, lebo strýc Valent bol ukážkou toho, čo zmôže mäso podávané v neobmedzenej hojnosti, čo zmôže sila mäsa, ak sa stretne so svojím nenásytným, bezmocným, slabým a nepripraveným milovníkom.
Nemožno si však nevšimnúť ani ťažko skrývanú, zlostnú, priam zúrivú podobu hostiteľovho úsmevu. Je to tak v okamihoch, keď mu zrak padne na tetu Agnešku, lebo v súboji s ňou mäso načisto prehráva. Dobre vidieť, ako sa jej subtílny, údelom búrok, splnov mesiaca a náhlych zlyhaní prenasledovaný organizmus na tomto odpuste, na týchto hodoch, ktoré sa už dávno odtrhli od svojho duchovného východiska, trápi s mäsom a so všetkým, čo vyprodukovala moc a sila mäsiarstva - s mastnými zemiakmi a polievkou, s mastnotou zákuskov a krémov.
Možno by bol hostiteľ k jej počínaniu ľahostajný, keby tento sviatok mäsa, táto hostina nemala svoju ústrednú postavu. Je ňou úradník, bez ktorého by sa hostiteľ k takejto bujarej hojnosti nedopracoval. On drží nad hostiteľom a jeho obchodmi, jeho zabíjaním zvierat a celou sieťou mäsiarskych akcií ochrannú ruku. V jednom je akiste kontrolór i poskytovateľ možností. Na ľavej chlopni saka mu svieti odznak, ktorý svedčí o tom, kam úradník patrí, a zároveň signalizuje, prečo sa všetci - domáci i hostia vo filagórii - vzdali akýchkoľvek slov a náznakov, pripomínajúcich, že táto slávnosť mäsa má čosi spoločné so sviatkom svätej Anny.
Hostiteľ sleduje tvár úradníka, v jeho úsmeve ako v zrkadle cítiť, či je, alebo nie je úradník s priebehom hostiny spokojný.
A práve on, tento mäsiarsky úradník je najvlastnejšou príčinou našej každoročne obnovovanej prítomnosti na bohatej hostine. Sme súčasťou hodov, sme chórom, presnejšie povedané štatistami. Aká by to bola oslava bez komparzu, čo by to bola za úroveň, keby slávnosť mäsa, usporiadaná na počesť narcistického mäsiarskeho úradníka, ktorý má príležitosť vidieť svoje dobrodenia a zásluhy, prebiehala v poloprázdnej filagórii, bez komparzu. A kto sa lepšie hodí na rolu štatistov, druhoradých, pomocných účastníkov slávnosti než pažraví a zároveň tichí milovníci mäsa, mastnoty a všetkého, čo moc mäsa vyprodukuje a rozmnoží.
Úradník nepôsobí dojmom mocného, výkonného chlapa, no ani dojmom človeka, ktorý svoj doterajší život strávil kdesi v kancelárii, medzi administratívnymi spismi, tlačivami a fasciklami. Podľa jeho tváre a pokožky by sa dalo usudzovať, že patrí k tým, čo trávia - vystavení vo svojej robote nárazom vetra, dažďa a inej nepriazni počasia - značnú časť roka kdesi vonku, vo voľnom priestranstve chotárov, nív a sadov. Na rozdiel od hostiteľa spojil svoj život s mäsom a mäsiarstvom zrejme len v poslednom období svojho života, no, ako o tom svedčí aj jeho pozícia za vrchstolom vo filagórii, dostal sa v tejto oblasti veľmi vysoko. Hoci by ho domáci pán v mäsiarskej profesii strčil do vrecka, on je tým činiteľom, ktorý má v rukách celú jeho blahobytnú mäsiarsku budúcnosť. Po prvom najedení si namiesto špáradla došpicata nastrúhal zápalku a vyberal si ňou spomedzi zubov malé, znervózňujúce zvyšky jedla. To bolo svedectvo o ostrosti nožíka i o umení jemne a dôkladne narábať s nabrúseným predmetom, ktorý by mohol pri takom zručnom zaobchádzaní poslúžiť aj ako mimoriadne účinná, nebezpečná zbraň. Mäsiarsky úradník veľa nerozpráva, no to, čo hovorí, pôsobí pri mlčanlivej povahe hostí ako predmet sústredenej pozornosti. Hostiteľ dôrazne sleduje, či úradníka každý počúva, a keď sa jeho ruka stretne s predlaktím kuchárky, ktorá doniesla ďalšiu misu, vidieť ako bolestivo, bez zjajknutia skrivila tvár, tušiac, že musí zostať stáť s misou v podobe skamenenej sochy, aby úradník bez akéhokoľvek rušivého momentu svoju reč dokončil.
Ten nešetrný detail zachytil aj hostiteľov brat, predstavujúci vo svojej okrajovosti akýsi úctivý, pokorný a povoľný bratský protipól cieľavedomej, drsnej a vypočítavej sily domáceho pána. Je to na rozdiel od neho drobný, nevysoký, vekom poznačený človiečik, ktorý sa nikdy neoženil a svoje dni trávi v starobinci. Hostiteľ ho však na hody a túto slávnosť mäsa vždy pozve, lebo vie, že ešte stále je pri takom vedomí, v ktorom môže plniť rolu zaliečavého spoločníka a nahrávača. Poznačený artikulačne pôsobí tak, že ak chce čosi povedať, musia jeho ústa pracovať pri tvorbe hlások a slov aj naprázdno, akoby si to, čo vysloví, potreboval najprv mĺkvo precvičiť. Podstatné je však, ako sa tento starý muž pri rozprávaní mäsiarskeho úradníka usmieva, ako žmurká, prikyvuje a celou svojou bytosťou, najmä očami vyjadruje nadšenie nad tým, čím sa mäsiarsky úradník vo svojich rečiach zapodieva. Jeho oči s obdivom sledujú úradníka, keď si došpicata strúha nové a nové zápalky, keď si popiskuje, zapaľuje cigaretu, fajčí, ovieva sa, no s otázkou, či je všetko také, aké má byť, zamieria chvíľami aj na bratovu tvár. Starček si zrejme dobre uvedomuje, že z hodového pohostenia sa mu vždy ujde v rozmeroch jeho zdravia, obmedzujúceho už bezbrehú hojnosť, všetko, čo chce, dovtedy, kým nespraví čosi nevhodné alebo nerozumné.
Je tu i druhý hostiteľov brat, vysoký, štíhly muž s bledou, málo živou tvárou, ktorý sa občas pozabudne a sedí s otvorenými ústami tak dlho, že vyvoláva napätie, či mu do nich nevletí mucha. V súrodeneckej trojici je zjavne starší od hostiteľa, no mladší než jeho čulý, zaliečavý, artikulačnými problémami poznačený, vcelku však psychicky zdatnejší brat zo starobinca. Tento vdovec, ktorému už zomrel aj jediný syn, pôsobí ticho, nekonfliktne, akoby ho tu nebolo. Zavše sa slabo usmeje, prikývne, prejde si dlaňou po vlasoch a potom s otvorenými ústami a nedostatočne sústredeným, chvíľami neprítomným zrakom sleduje dianie. Do spôsobu tohto hodovania nezapadá ani zďaleka tak ako jeho starší brat, ale jesť mu chutí. Svojou utiahnutosťou a pozíciou akéhosi druhoradého, tichého, nevýrazného človeka však hodom skôr pomáha než škodí.
A potom sme tu my, nenásytní milovníci mäsa a mastnoty, obdarení žalúdkami, ktoré veľa zvládnu, no nepoznajú mieru. Naša láska k mäsu, naša nestriedmosť, spätá s prikyvujúcou mlčanlivosťou ako znakom vďačnosti, je tým, čím prispievame i my k oslave mäsiarskeho úradníka a k blahobytu hostiteľa
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
O autorovi
Laureát Ceny Dominika Tatarku za rok 2004, prozaik Stanislav Rakús (1940) pôsobí na Katedre slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity. Ako jeden z mála slovenských literárnych tvorcov sa sústavne venuje umeleckej próze i literárnej vede. Debutoval novelou Žobráci (1976) situovaný do obdobia monarchie. Minulosťou je nasiaknutá i jeho ďalšia kniha – zbierka poviedok Pieseň o studničnej vode (1979). Námet zo súčasnosti čerpal až v novele Temporálne poznámky (1993). Na túto novelu tematicky nadväzuje Nenapísaný román (2004). Stanislav Rakús napísal aj knihu humorne ladených rozprávok pre deti Mačacia krajina (1986) a množstvo literárnovedných knižných publikácií.
