Aj keď jedna z múdrostí hovorí, že človek by nemal robiť veľa vecí naraz, ale radšej jednu poriadne, DANIEL PASTIRČÁK presviedča o výnimkách. Čas úspešne rozdeľuje medzi písanie, maľovanie, pôsobí ako kazateľ Cirkvi bratskej v Bratislave a má ojedinelú výsadu: s manželkou a deťmi Damiánom, Deborou a Jonatánom býva priamo nad kostolom. Odvčera sa v bratislavskej Galérii Simone na Kollárovom námestí predstavuje ako výtvarník. Expozícia sa nazýva Miserere a je reinštaláciou časti výstavy z Turčianskej galérie v Martine, ktorá mala premiéru začiatkom roka.

K Miserere vás inšpirovala skladba súčasného estónskeho skladateľa Arvo Pärta. Aké boli cesty hudobných podnetov?

„Hudbu považujem za najčistejšiu formu umenia. Hovorí s nami o veciach, ktoré sú za hranicami predmetného sveta. Hudba je najčistejším výkrikom ľudskej túžby po večnosti a naplnení. A žiadna kompozícia mnou neotriasla natoľko ako Pärtovo Miserere.“

Ide teda o reč hudby preloženú do výtvarného jazyka?

„Pokúsil som sa o to. Výsledkom nie je preklad, ale interpretácia, a možno ani nie interpretácia, iba akýsi záznam z meditácie. Našťastie v priestoroch galérie bude Pärtovo Miserere znieť počas celej výstavy, takže ak sa mi meditácia nevydarila, návštevník si môže urobiť svoju - vydarenejšiu.“

Výtvarné umenie je len jednou časťou vášho talentu. Ako si vysvetľujete jeho šírku - bol vám daný zhora? Cítite sa v niektorom druhu umenia istejší?

„Všetko, čím som, považujem za darované. Ak ten, kto mi daroval moje bytie, je hore, tak pravdepodobne aj to, čo ste nazvali talentom, bude zhora. U niekoho sa talent prejavuje výnimočnou zručnosťou v určitej oblasti. U mňa ide skôr o vnímanie sveta. Na svete ma fascinuje to, čo je v predmetoch iba naznačené, akýsi tajomný odkaz skrytý za vecami. O tom, čo z mojich výtvorov je lepšie, nech rozhodnú iní.“

Pred dvoma týždňami mala v bratislavskej Astorke premiéru Eliotova hra Večierok, ktorú ste preložili. Aký máte pocit z jeho naštudovania režisérom Jurajom Nvotom?

„Pocit vďaky. Jurovi spolu s hereckým obsadením sa tento náročný, takmer filozofický text, text, ktorý pre mňa ako čitateľa znamenal tak veľa, podarilo oživiť a vteliť do presvedčivých postáv z tela a krvi.“

V súvislosti s Večierkom ste povedali: „Nádej prichádza, ale zbavená všetkých ilúzií.“ Naozaj prichádza nádej až po prekonaní vlastného zla?

„Myslel som to práve naopak. Ak by k nám mala nádej prísť až vtedy, keď sa úplne zbavíme zla, bolo by to beznádejné. Ilúziou by bolo práve domnievať sa, že sme zlo v sebe nadobro prekonali. Nádej potrebuje byť zbavená ilúzií, aby nebola iba mydlovou bublinou. Myslel som na nádej, ktorá pravdivo počíta so zlom a čelí mu. To chcel pravdepodobne aj Eliot. Jeho postavy prechádzajú katarziou, po ktorej už nepredstierajú nič sebe ani iným. Jednoducho, Eliotov nádejný koniec nie je hollywoodskym happy endom.“

Vaša posledná kniha Čintet je akousi fantazijnou rozprávkou pre dospelých o dobrodružstvách detí. Stále vám nerobí problém ponárať sa do detského sveta, aj keď roky pribúdajú?

„Za jednu zo základných úloh starnúceho dospeláka považujem uchovávať pri živote dieťa v sebe. Pri dospievaní a starnutí sa nám zrak najprv zakaľuje žiadosťou a potom slabne ľahostajnosťou a nudou. Postupne sa stávame slepí voči úžasnému zázraku bytia. Kým sa neobrátite a nebudete ako deti, nikdy nevojdete do Božieho kráľovstva - povedal Ježiš. A ja sa pokúšam obracať denne: od márnomyseľného sebaistého muža k žasnúcemu chlapcovi. Pomáhajú mi v tom tak moje deti, ako aj moje rozprávky.“

Čo je najväčšou schopnosťou kazateľa: dar rétoriky, sugestívneho výkladu Písma, rozdávanie lásky či osobný príklad? Rád otvárate dvere, ktoré sú pre cirkev tabu?

„Myslím, že najdôležitejšia je pokora pred skutočnosťou. Odhodlanie podriadiť jazyk zodpovednosti voči pravde. A nemenej dôležitá je i každodenne potvrdzovaná odvaha milovať cudzinca - nepriateľa v sebe i v iných. Rád otváram dvere, ktoré k tej pravde a láske vedú, a to priznám sa i vtedy, ak tie dvere svojím tabu zapečatila či už cirkev, alebo občianska verejnosť.“

ĽUDO PETRÁNSKY