O odchode Aleny Vrbanovej rozhodli poslanci Banskobystrického samosprávneho kraja. Možno ani jeden z nich dodnes nebol v galérii, možno ani jeden nikdy nevidel namaľovaný obraz, ale to im určite neprekáža. Jednoducho len využili svoju moc. Tento mechanizmus nebol použitý prvýkrát. Moc sa rada vidí v takýchto gestách. A je jedno, či sú to ministerskí úradníci, alebo miestni poslanci.
Podpisy to nezachránia
V kultúre to ide najľahšie, lebo v nej sa akosi každý vyzná. Na pozadí tejto udalosti zaniklo, že podobným spôsobom môže byť odvolaná desiatka ďalších riaditeľov slovenských múzeí a galérií. V histórii demokracie na slovenský spôsob sa to už dokonca niekoľkokrát stalo. Bez šance obhájiť sa, bez poďakovania za prácu. Len preto, že sa niekomu zapáčila budova alebo riaditeľská stolička.
Odvolávania sú vždy potupné. Ani stovky a tisícky podpisov tomu nezabránia. Ich právny dosah je nulový a spoliehať sa na svedomie zodpovedných bolo a je naivné a krátkozraké. Vari len rozsah morálnej podpory, ktorej sa Alene Vrbanovej (na snímke agentúry SITA) ako odvolávanej riaditeľke v týchto dňoch zaslúžene dostáva, môže viesť k pocitu zadosťučinenia.
Na druhej strane si treba uvedomiť, že úradník týmto odvolaním vykonal právne legitímny krok. Zákon ani legislatívne vyhlášky mu to nezakazujú ani nebránia. Paradoxom je, že ani po osemnástich rokoch zavádzania demokratických postupov nikomu z umeleckej obce neprekáža táto frapantná chyba vo fungovaní demokratického systému. Ani komunita umelcov, ani kritici a teoretici umenia, ani združenia a spolky pôsobiace v tejto oblasti nežiadali trebárs zorganizovaním podpisovej akcie, aby sa stanovili presné pravidlá v tejto dnes takej nepriehľadnej hre.
Zaujímajú sa len vtedy, keď sa odvoláva, alebo naopak vymenúva. A to len dovtedy, ak hráčom je človek z ich kŕdľa, alebo naopak z nepriateľskej bandy. Či budú výstavné termíny naše, alebo ich.
Pridlhé zahniezdenia
Každý riaditeľ odoláva a, samozrejme, aj sa podriaďuje mnohým tlakom. Z jednej strany tlačí ten, kto dáva peniaze, raz ministerstvo, inokedy samosprávny kraj, a z druhej strany číhajú umelci, divák, zložité finančné podmienky. Dobrý riaditeľ by mal nájsť správny balans, aby bol vlk sýty a ovca celá. No nie vždy sa môže spoľahnúť na vlastnú intuíciu, erudíciu alebo pracovný tím.
Keď „chlebodarca“ pohrozí, on vždy ťahá za kratší koniec. A potom máme riaditeľov s krátkou životnosťou alebo naopak - vo svojich funkciách sa zahniezdia až nebezpečne dlho. A pritom sa ponúka elegantné riešenie.
Stačila by vyhláška Ministerstva kultúry SR, ktorá by stanovila konkurzné podmienky, mechanizmy vymenovania konkurzných komisií, funkčné obdobie víťazov konkurzov a taxatívne vymenovanie prečinov, na základe ktorých môže dôjsť k odvolaniu, a tak k predčasnému ukončeniu funkčného obdobia.
A určite by sa našiel spôsob, aby sa touto vyhláškou okrem inštitúcií v pôsobnosti ministerstva riadili aj tie, ktoré patria pod samosprávne kraje.
Také jednoduché a také zložité. Odovzdávanie moci bolí – ale sme tu preto, aby sme ju o to žiadali.
Autor: Beáta Jablonská, Teoretička umenia, kurátorka zbierky moderného, súčasného umenia SNG
