Svetlana Žuchová vyštudovala medicínu a psychológiu, dnes sa vzdeláva v obore psychoanalýzy. Bola by to tuctová informácia, keby nebola pre jej písanie taká charakteristická.

Jej poviedka Celkom obyčajný prípad je akýmsi sedením psychológa s pacientkou a podobne, i v najnovšom texte, novele Yesim, sú najpodstatnejšie pocity. Vnútorné pocity, prežívanie, interný monológ hrdinky Yesim, mladej speváčky, tureckej prisťahovalkyne z Izmiru žijúcej vo Viedni.

Uchvacujúcej atmosfére jej zvnútornených výpovedí Žuchová podriadila i formu textu. Krátke, ostré, sekané, dôrazné a naliehavé oznamovacie vety, často iba jedno– či niekoľkoslovné, ktoré kričia.

Kričia šepotom. Toto monotónne búšenie, ktorému sa chtiac či nechtiac poddáte, vám však ani náhodou nepripadá nudné. Pretože Žuchovej slová, také naoko nežné a ženské, škrípu ako piesok medzi zubami.

Ale tiež ako piesok, po ktorom sa tak príjemne kráča. Najmä naboso.

Práve tieto drobné nečistoty, často vaše osobné, ktoré si do textu premietate, robia túto novelu takou zaujímavou. Sama je totiž sondou pod povrch, nielen náhodným potľapkávaním po pleciach. Dotýkaním sa masiek.

Yesim totiž nie je len zástupkyňou prežívania dievčat a žien, je aj, podobne ako Doria Faizy Guénovej, metaforou odcudzenia sa vo svete, kde ste vždy tou druhou. Druhou ako žena, ktorú jej milenec Max bratovi predstavuje len ako známu, druhou ako občianka nižšej kategórie, ako privandrovalec, imigrant.

Vykorenená, už nepatriaca do tradičnej tureckej rodiny s jej hodnotami a ešte nepatriaca k väčšinovej spoločnosti. Niekedy sa to dá nazvať slovom sloboda. Otázka je, za akú cenu.

Bolo by krásne, keby platilo, že domov sú ruky, na ktorých smieš plakať. Ale domov sú skôr maličkosti, kefka v pohári, časopis hodený za posteľou, prasknutý hrnček na čaj.

Domov sú veci. A veci z vecí - tak dobre známych, písal básnik. Domov v prípade Yesim je ustavičné hľadanie, pohyb. Sťahovanie a podávanie kľúčov od dverí. Ako keby to mohli byť kľúče k životu.

Často v samote prázdnej izby. V samote, ktorá tiež „prichádza neočakávane ako záchvat kašľa“.

Žuchovej Yesim to nakoniec dokázala, aspoň navonok. Stala sa umelkyňou. Dokázala to aj Žuchová. Napísala silnú knihu, takú naliehavú ako ťah nechtom po skle. Ale podstatne príjemnejšiu - na čítanie. Yesim je kniha, ktorá žiari. Vďakabohu za ňu.