Podobné koluje po Bruseli. Začína sa nudne: otvoríte prílohu e–mailu a vyskočí prvá krásavica, druhá, tretia, až sériu preruší fotka somára („pred“). Zájdete na ďalšiu stránku, a tam sa usmieva Segolene Royalová, kandidátka na francúzsku prezidentku („po“).
Žart prišiel v čase, keď bola prvá dáma francúzskych socialistov kritizovaná, že v Číne pochválila justičný systém a zabudla, že tam majú stovky politických väzňov. Bavíte sa potom v Bruseli s francúzskou novinárkou a reč príde na spomínaný žart. Kolegyňa sa usmeje, pustí sa do kritiky zosmiešňovania možnej prezidentky a povie, že jej vo voľbách dá hlas. Nie preto, že je to žena, ale preto, že nechce voliť kandidáta pravice. Na tom by nebolo nič zaujímavé, až na to, že kolegyňa pracuje pre pravicový denník. Francúzske noviny sú pritom politicky pomerne vyhranené. Nie síce tak, ako britské, ale viac než slovenské, takže človek predpokladá, že línia denníka bude v súlade s názormi členov redakcie. Hnaný zvedavosťou sa pustíte do prieskumu medzi ďalšími kolegami a zistíte, že dichotómia denník-novinári je častá. I v pravicových novinách nájdete viac voličov ľavice než pravice a nejde o ojedinelé prípady.
Taliansky kolega z liberálneho denníka pobavene povie: „Všimol som si, že väčšina vás z nových štátov je napravo, kým my sa točíme okolo ľavého stredu. To vieš, to je rozdiel medzi starou a novou Európou.“ V jednom má pravdu: slávne Rumsfeldove delenie na starú a novú Európu sa netýka len veľkých sporov, ako bola vojna v Iraku.
