Do funkcie šéfa asociácie vás zvolili vlani v júni, keď basketbal prakticky vyhodili zo slovenských športových štruktúr. Zastavili mu štátne dotácie, bol zadlžený. Sú tieto nepríjemnosti minulosťou?
„Nepríjemnosti máme za sebou. Spolupracujeme na novej koncepcii športu. Mládež i reprezentácie potrebujú podporu štátu, zákon o športe i lepšie daňové zákony v tejto oblasti. Dlžoby sme vyplatili. Neboli malé - 2,76 milióna korún. S hrôzou sme zistili, že naša asociácia dlhovala svetovej federácii 6-tisíc dolárov, európskej 10-tisíc eur. Hrozilo vylúčenie z oboch. ,Sekery' sme vyplatili z marketingových aktivít.“
Basketbal sa stal priam synonymom hašterivosti a závisti v našom športe. Ustavične proti sebe bojovali rôzne zoskupenia. Naposledy, zjednodušene: východ proti zvyšku Slovenska. Ako sa vám darí riešiť tento zrejme kľúčový problém?
„Škriepky nezmizli. Náš basketbal má svoje korene, ktoré nie sú najzdravšie. Zmierovací proces je pre mňa skutočne kľúčový i najdramatickejší. Ligové súťaže bežia pokojne, nepočuť o žiadnych kauzách, lebo nie sú. V kalendári sme zabudli na asociačné termíny, kluby napriek tomu uvoľňujú hráčov na krátkodobé zrazy a stretnutia. Ide o neviditeľný proces bez väčších sporov, čo je dobré znamenie. Pre basketbal nepracuje až toľko odborníkov a zanietencov, aby sme mohli trebárs i pre malichernosti mávnuť rukou - nepáči sa ti, odíď. V minulosti chýbala komunikácia, tak ľudia aj poodchádzali. Popri rozhýbaní školského basketbalu je naším najväčším problémom zostaviť kompletný profesionálny sekretariát zväzu. Nie sú ľudia.“
V akom stave sú reprezentácie?
„Majú trénerov i širšie kádre. Situácia s uvoľňovaním nemá prekážky a všetky kľúčové opory štart záväzne prisľúbili. Podarilo sa nám vyriešiť chronický problém s poistením hráčov počas reprezentačných príprav i súťaží.“
Slovenský basketbal čakajú dve úlohy, ktoré sú na prvý pohľad protichodné. Potrebujeme začať systematicky pracovať s mládežou, čo môže priniesť výsledky za 5 - 10 rokov. Potrebujeme však aj rýchly úspech, aby nás minimálne Európa vnímala ako vážnu basketbalovú krajinu. Dá sa to vôbec zvládnuť?
„Školské ligy sa nám podarilo zorganizovať v siedmich mestách. Školám pomáhame, ale nemôžeme do každej dosadiť trénera a platiť telocvične. Rýchly úspech potrebujeme ako soľ. Cesta vedie skôr cez ženské či dievčenské reprezentácie.“
Na prelome júla a augusta tohto roka organizujeme v Bratislave majstrovstvá sveta mladých dám, čo je oficiálne označenie basketbalistiek do 19 rokov. Po OH a MS dospelých ide o tretiu najvážnejšiu svetovú udalosť. Vnímate to ako možnosť dosiahnuť úspech?
„Úspech je, že šampionát organizujeme. V tejto vekovej kategórii vo svetovej konkurencii si netrúfam hovoriť o umiestnení. Každé víťazstvo bude úspechom. Najväčšie nádeje vkladáme do osemnásťročných dievčat, ktoré majú majstrovstvá Európy v Novom Sade. Stále verím, že ženy využijú záverečnú šancu a kvalifikujú sa na európsky šampionát tento rok v Taliansku.“
O organizáciu MS 19 boli traja záujemcovia - Bratislava, spoločne Ružomberok a Poprad a Prešov. Prečo ste sa rozhodli pre hlavné mesto?
„Má najviac štvorhviezdičkových hotelov, dve vhodné haly - NTC a na Pasienkoch - blízko seba. Na MS štartuje šestnásť tímov, svetová federácia je náročná na potrebný komfort. Takmer akoby išlo o seniorky. Divácky záujem asi taký veľký ako na východe nebude. Pokúsime sa zainteresovať školy. Na druhej strane, súrne potrebujeme spropagovať basketbal v Bratislave.“
Prvý raz v histórii slovenského basketbalu bude niektoré z reprezentačných družstiev, dievčatá do 18 a 19 rokov, trénovať cudzinec, Čiernohorec Željko Vukičevič. Ako prijali rozhodnutie naše kluby?
„Ako to prijali kluby, neviem celkom presne. Tí tréneri, ktorým Vukičevič predstavil svoje vízie, mu tlieskali. Netvrdím, že slovenskí tréneri sú zlí, ale stále sa dokola točia tí istí s rovnakou koncepciou. Potrebujeme impulz. Vukičevič bol v rokoch 2001 - 2006 s kadetkami a juniorkami Srbska a Čiernej Hory trikrát majstrom Európy. Napokon, vybrala a schválila ho športovo-metodická komisia, ktorá vyhodnocovala projekty. Sedia v nej napríklad tréneri Karnay, Urban, Sedlák. Pripúšťam, že angažovanie cudzinca do mládežníckeho tímu možno chápať ako experiment. Všetci však chceli zmeny, toto je jedna z nich.“
