V bratislavskom priestore A4 prišiel na svet ďalší ťažko zaraditeľný divadelný útvar. V hudobno-tanečnej hre Mareka Piačeka a Moniky Hornej Zlet sa tancuje, cvičí, spieva, rozpráva, žongluje, ba nechýba ani prezentácia nového produktu. Napriek tomu hodinové predstavenie drží pohromade, má svoj štýl aj myšlienku.
Témou je telocvik, šport a kult silných tiel, hlavnou historickou látkou tradícia Českej obce sokolskej. Od začiatku je jasné, že sokolský pátos „kázně, síly a svornosti“ sa tu predvádza s nevážnym zámerom. Aj sokolské cvičebné zostavy, ktoré Monika Horná variuje vo svojej choreografii, sú pre dnešného diváka samy o sebe prameňom zábavy.
Joga a športové žonglovanie, ktoré tvorcovia hravým spôsobom vytrhávajú z pôvodného kontextu a prezentujú simultánne so sokolskými číslami, len dotvárajú celkovú surreálnu až absurdnú atmosféru.
Pritom tu - božechráň! - nejde o zosmiešňovanie telovýchovy. Irónia Zletu je nasmerovaná skôr proti manipulácii a formovaniu jednotlivca do podoby bodrého, zdatného, „vždy pripraveného“ člena kolektívu. Tu sa klenie veľký oblúk od českého, ale aj nemeckého hromadno-gymnastického hnutia 19. storočia až k spartakiádam a branným cvičeniam našej normalizačnej mladosti. A téma intenzívne presahuje do súčasnosti - vďaka reklamnému biznisu, ktorý si osvojil a rozvinul ideál mladého, krásneho, vyšportovaného a aktívne žijúceho človeka. Tento vzorový človek dneška sa síce vykresľuje ako nezávislý individualista, v skutočnosti je však aj on súčasťou manipulovanej masy - masy spotrebiteľov.
Zlet je autorské divadlo, dvojica Piaček - Horná si vystačila bez režiséra. Predstavenie chvíľami pôsobí ako improvizovaná recesia, jeho štruktúra je však až pedantne premyslená.
Skladateľ a choreografka sa vyžívajú v paradoxnom využití dobového materiálu - pohybových zostáv, textov, hudby. Vrcholom je nemecká pieseň „Moskau, Moskau“ v zborovom prednese tanečníkov. Nie je veľa skladateľov „klasickej“ hudby, ktorí vedia byť vtipní nielen v spojení s humorným námetom a textom, ale aj čisto hudobnými prostriedkami. Určite medzi nich patrí Marek Piaček, ktorý tie najbanálnejšie melódie a tie najošúchanejšie „grify“ skladateľov minulosti dokáže v okamihu natočiť do úplne iného, nového svetla svojou virtuózne „nesprávnou“ inštrumentáciou. V jeho hudbe neexistuje pevná hranica medzi naivnou úprimnosťou a postmoderným odstupom.
Výborný šesťčlenný orchester, skvelé kvarteto tanečníkov, suverénne výkony žongléra a jogína..., srdečný a chápavý smiech vypredaného auditória.
Autor: Vladimír Zvara (Autor je hudobný dramaturg)
