Intrigy, vášeň i spoločenské triedy sú večné. Učiteľ hudby - nech je už miestnym muzikusom alebo pedagógom zakladnej umeleckej školy - bude vždy patriť k inému živočíšnemu druhu ako ten, čo hrá na nástrojoch moci.
K Schillerovej prorocky znejúcej trúchlohre sa v posledných rokoch vrátili špičkoví režiséri ako Jan Antonín Pitínský či Jan Nebeský. Pokúšali sa o ňu vo Zvolene i v Komárne. Po známej televíznej inscenácii z roku 1971 i po neskoršej produkcii na Novej scéne je však inscenovať Ferdinanda a Lujzu na Slovensku stále trochu odvážne. Tím okolo Čičváka to riskol, ponúkol vzácne čistú, zvláštnu verziu.
Úprava textu dramaturga Martina Kubrana pôsobila súčasne, nie však násilne. Na scéne bol len dekadentný bazén - mať vodu je praktické, postavy môžu v sekunde vyzerať duševne zmoknuto.
Marija Havran sa vynikajúco pohrala s farbami kostýmov, s parochňami i s nahým telom - celá produkcia zdôrazňovala predovšetkým živočíšnosť charakterov. Ľudia moci sú na seba ako psy, bežní poddaní ich obťažujú ako muchy, len občas však štípnu ako osy.
Čičvákova produkcia je čiernobiela, s osamelými farebnými škvrnami. Postavy nadobúdajú expresívny výraz akoby z Kabinetu doktora Calligariho. Klavír i jeho „sprievod“ Eva Sakálová sa márne pokúšali navodiť pravú meštiacku idylku.
Alexander Bárta dokázal byť ako Ferdinand hravý, vášnivý, tvrdohlavý i násilný. Jeho stretnutie Lady Milfordovej je skvostne zrežírované i skvostne zahrané. Málokedy sa podarí namaľovať takýto výrazný, divadelne krásny obraz. Diana Mórová ako Milfordová dodala celej dráme nádhernú nejednoznačnosť, hoci v druhom výstupe s Lujzou už bola cielene kŕčovitejšia.
Marián Labuda bol dojímavo otcovský, kancelár von Walter Jozefa Vajdu nám zasa pripomenul všelikoho z našej politickej scény, Vladimír Obšil bol vynikajúci ako malý všetko podrývajúci červ. Mieru zosmiešňovania neprekročil ani Ján Gallovič pri dvornom maršalovi Kalbovi. Táňa Pauhofová ako Lujza bodovala jemnosťou a šarmom, hoci sa jej možno nepodarilo dať postave všetky farby a zmeny nálad. Nielen jej krehkému hlasovému fondu, ale aj celej produkcii by však určite svedčal komornejší priestor.
O Čičvákových úkladoch sa asi bude ešte dlho hovoriť, a nielen preto, že ide o poslednú produkciu Činohry SND v sále DPOH. Dúfajme, že po prenesení do novostavby sa emocionálna intenzita inscenácie nezriedi.
Aby však bolo jasné, priaznivci Angeliky si na svoje neprídu. Bolo to čičvákovské, depresívne, temné, statické takmer ako koncert, nadväzujúce na jeho Kozu v Aréne, ale aj na Mizantropa z pražského Činoherného klubu.
No bolo tam všetko. Úklady aj láska. Schillerovsky Na radosť.
